A ďalšie šťastné veci sú čerstvé rožky, hojdačka a objímanie!
Akoby ste vošli do čarovného sveta. V najkrajšom kúte mesta stojí park. V najkrajšom kúte parku stojí strom. Na ňom žije nezvyčajná rodina. V bezpečí pred hlukom áut a klebetami susedov (ktorých nemajú) každý žije svoje šťastie. Otec lieta na oranžovej helikoptére. Mama modeluje oranžové vázy. Jakub sa hojdá s líškou. Slová Evelíny Daciute nás prevádzajú ich priateľstvom. Maľby Aušry Kiudulaite zasadzujú toto priateľstvo medzi papagáje na protestnom pochode a bucľaté pekárky. Pod oblohu posiatu súhvezdiami a k otcovi so snami vysokými ako trajektórie letov na helikoptére. Medzi protipóly oranžovej a modrej. Čítame a pozeráme na tú krásu a až po chvíli si uvedomíme, že kdesi hlboko sa rozozvučali staré citlivé struny - upletené z priateľstiev, rodiny, rozlúčok, strát a opätovných stretnutí.
Ľudia a vzťahy (empatia a súcit, láska, smútok, osamelosť, strach, priateľstvo, rodina)
Fantázia (veci a zvieratá s ľudskými vlastnosťami)
Etika, prípadne komunity, elipsy a iné úvodné aktivity zamerané na budovanie vzťahov v triede, psychológia (u starších študentov)
Líška nie je stelesnením vysnívanej kamarátky. Je vnímavá najmä voči sebe. Prichádza, keď sa jej zachce a po Jakubovi netúži tak veľmi, ako on po nej. Miestami máme pocit, že je to riadna „mrcha“. Nesľubuje mu, že ho vždy podrží, keď to bude potrebovať. Hojdajúc sa mu vraví, že v jeho živote sa budú veci meniť, že ľudia budú prichádzať a odchádzať, ale on je jediný, kto so sebou samým zostane počas celého života. Líška je autentická. Líška pozná svoje potreby. Líška si stavia hranice a chráni svoju slobodu (občas pri tom, mrcha, oberie Jakuba o rožok). A v tom je hodnota, ktorá nie je vôbec očividná. Vzťahy nám kladú výzvy aj preto, že do nich vstupujeme ako nedokonalí ľudia, z ktorých každý má svoje potreby. Učia nás nielen tým, že nám otvárajú náruč, ale aj tým, že ju niekedy zatvoria.
Tak ako to býva - vzťah líšky a Jakuba je nevyrovnaný. On po nej túži a každý deň ide na miesto ich stretnutí. Ona príde len občas a zvyšné dni žije svojím životom. Akoby sa oňho ani nesnažila. Príbeh líšky a Jakuba reže do živého, až to bolí. Je to tak, jeden z nás je často závislejší.
No keď sa započúvame do líškinych slov, vieme, že má pravdu. Učí Jakuba spoliehať sa na seba. Vraví, že vzťahy sú krehké a pominuteľné. A ako sa líška radostne hojdá, zdá sa, že práve v tejto krehkosti cíti krásu.
Pripravuje Jakuba na stratu. Na samotu. A na to, že to zvládne. Samota príde, keď sa rodina presťahuje. Jakubovi chvíľu trvá, kým v novom parku objaví šťastie. Ale nájde ho, sám a postupne. Tak, ako ho to učila líška. Až vtedy je pripravený na to, v čo už ani nedúfal – líška si ho nájde.
Text nie je explicitne náučný. Je v ňom však vložených niekoľko hlbokých právd. Okrem témy vlastnej autenticity a sily kniha prináša aj lekciu o tom, že každý človek vníma svet inak. Každý nachádza šťastie v niečom inom. Zdá sa mi, že tejto pravdy nikdy nie je dosť. Každý sme iný. Každý potrebujeme niečo iné. Každý hľadáme niečo iné. Dozvedajme sa jeden o druhom čo najviac a naučme sa milovať v ľuďoch ich jedinečnosť. A prijmime aj tú svoju.
Postava líšky je kontroverzná. A je to tak dobre. Pre deti môže byť ťažké prijať, že táto mierne sebecká kamarátka je presne tým, čo Jakuba najviac teší. Kým otec a mama sa s ním delia aj o posledný kúsok rožka, líška zje všetko, čo Jakubovi prináleží. Takýto obraz priateľstva otvára dobré otázky citlivým a čarovným spôsobom.
V riadkoch a medzi riadkami tejto knihy je ukrytých množstvo otázok a odpovedí, ktoré sa týkajú vzťahov. A hoci by bolo jednoduchšie, keby existovalo „...a žili šťastne, až kým nepomreli“, dospelosť je plná zložitých vzťahových situácií, ktoré sa týkajú hraníc, slobody, autenticity a rešpektovania vlastných aj cudzích emocionálnych potrieb. Až do smrti sú vzťahy pevne prepojené s pocitmi radosti aj smútku. Až do smrti sa budeme učiť, ako žiť – sami v sebe a vo vzťahoch s druhými. Aj vďaka takýmto knihám.
V tejto knihe je šťastie oranžové. Aké je pre Teba?
„Šťastie je ...“ (Vytvorme spolu zoznam šťastných vecí, malých aj veľkých.)
Máš vzťah, v ktorom sa cítiš ako na hojdačke? (Jakub vraví: „Raz si dole, raz si hore.“)
Kedy je kamarátstvo dobré? Kedy nie?
Už si niekedy zostal/a osamelý/á?
Je niečo, s čím si nevieš dať rady? Dalo by sa na to pozrieť zo všetkých strán – presne, ako radí líška? Alebo by stačilo pohojdať sa?
Ktorou postavou v príbehu by si chcel byť? Ktorou si naozaj? Strieda sa to v tvojom živote?
Spomeň si na niečo, čo si zvládol, aj keď si sa toho najprv bál.
Kniha otvára niekoľko dôležitých otázok o vzťahu k sebe a k druhým. Pýtam sa sama seba, čo je pre mňa šťastie. A žasnem, ako veľa to o mne vypovedá. Jakub kričí „Šťastie je líška“, no líška nekričí „šťastie je Jakub!“. Ale (žasnem!) kričí okrem iného aj „Šťastie je líška!“ Viem zakričať „Šťastie som ja sama“? Hlboko ma zasahuje aj záver knihy. Ona je slobodná a deklaruje, že môže kedykoľvek odísť. On by ju neopustil nikdy. No celé je to napokon inak. Líška zostáva pri Jakubovi, hoci nemusí. Jakub nezostáva, lebo nemôže. Akoby cesta k druhým viedla len cez vlastnú slobodu.Ďakujem za vašu vnímavú múdrosť, Evelina a Aušra.
Kniha je vhodná aj pre začínajúcich čitateľov, prípadne pre už trochu rozčítaných prvočitateľov. Z grafického hľadiska je font príjemný, ľahko čitateľný. Pripomína rukou písané veľké písmená. Text je štrukturovaný do menších celkov (odstavcov) – na jednu stranu pripadá jedna, až pätnásť viet.
Ilustrátorka Aušra Kiudulaite je právom uvedená na obale knihy hneď vedľa spisovateľky Eveliny Dacuite. Jej vizuálne vtipy a živý farebný jazyk spolupíšu príbeh Jakuba a líšky. Zaujímavý je aj moment, kedy sa stratí Líškina dobrá nálada. Kým autorka píše o čiernom dni, ilustrátorka maľuje modrou. Akou farbou by ste vyjadrili smútok? A akou radosť?
Text je veľmi živý, zvukomalebný a zvučný.