Cez Vĺčika k empatii a pomoci

Aktivita podporuje

• predčitateľskú gramotnosť
• čítanie s porozumením
• poskytuje priestor pre prežívanie emócií

Tematické zaradenie

• rozvoj empatie
• medziľudské vzťahy
• smútok, choroba, samota,
• pomoc druhým
• priateľstvo

Popis aktivity

S deťmi sa usadíme do kruhu. Keďže sa počas stretnutia budeme viac hýbať, nesedíme na stoličkách, ale na zemi - priestor je tak flexibilnejší. Deťom ukážeme knihu Liek pre Vĺčika. Spýtame sa, či ju niekto pozná - v prípade, že áno, poprosíme, aby sa dej dopredu nevyzradil, lebo dnes si príbeh zažijeme inak. Po prečítaní názvu a spoločnom pohľade na obálku sa detí pýtame, o čom si myslia, že príbeh bude. Aké v ňom budú postavy? Čo sa udeje? Kde sa bude príbeh odohrávať? Diskutujeme o tom, kde vlk žije a čo všetko môžeme v lese nájsť. Aké zvieratá? Rastliny? Neživé predmety? Dáme si kolečko, v ktorom tieto vymenujeme a následne deti vyzveme, že si jeden les skúsime vytvoriť priamo tu a teraz. Všetci sa v kruhu postavíme a postupne, po jednom prichádzame do stredu kruhu, pričom sa meníme na jednotlivé zvieratá, rastliny, predmety. Napr. jeden príde do stredu, zdvihne ruky a povie “som strom” a takto skúsi ostať až do konca. Ďalší si čupne pod neho, povie “som kameň” a podobne. Deti upozorníme, že sme zatiaľ obrázok lesa – teda nerozprávame, nevydávame zvuky a nehýbeme sa. Keď sa pridajú všetci a les je kompletný, vyzveme ich, aby ho ozvučili. Ďalší krok je pridať aj pohyb. Chvíľu necháme les žiť svojim životom, potom sa opäť stávame samými sebou a usadíme sa do kruhu.

Deťom predstavíme Vĺčika čítaním z knihy - čo rád robí a čo ho teší. Následne sa pýtame, ako by ho charakterizovali – Veselý? Smutný? Má rád spoločnosť? Keďže Vĺčik nežije sám, ale je v svorke s ďalšími vlkmi, všetci sa staneme členmi jednej svorky. Postupne sa na vlkov premieňame, skúšame si ako chodia, aké zvuky vydávajú (pripravte sa, že aktivitu zakončí hlasné skupinové zavýjanie :). Každý sme ale iný, preto si jednotlivo vymyslíme, čo radi robíme - kreslíme, čítame, korčuľujeme sa, hráme šach.... Nemusíme to hovoriť nahlas, stačí si za seba premyslieť. Keď tlesknem, premeníme sa na vĺčikov, ktorí práve vykonávajú svoju obľúbenú činnosť. Pri ďalšom tlesknutí sa vĺčikovia zastavia a ostanú bez pohybu ako sochy. Začneme chodiť medzi nimi a postupne sa dotkneme každého vĺčika s otázkou, čo robí. Ten aktivitu predvedie, ostatní hádajú. Po uhádnutí si môže sadnúť. Čakáme, kým sa všetci neusadíme.

V našom príbehu sa však Vĺčikovi čosi prihodí.... “Vracal sa z prechádzky, keď tu zrazu voľajaká pačmaga rýchlo prebzučala okolo a ... “Pich!” “Au!” zvrieskol Vĺčik a začal si labku obzerať” – čítame o tom, ako sa Vĺčik začal cítiť divne. Deti vyzveme, aby si zavreli oči a niektorému z nich dáme na hlavu čiapku. Deťom predtým povieme, že sa jedno z nich stane na chvíľu pichnutým Vĺčikom. Keď je dieťa vybraté, čiapka nasadená, môžu si otvoriť oči. Je dôležité uistiť toto dieťa, že ak by sa kedykoľvek v roli Vĺčika necítilo dobre, stačí povedať a hneď to zmeníme. Ak dieťa súhlasí, opäť priblížime, ako sa Vĺčik cíti – všetko ho prestane baviť, všetko sa mu zdá rovnaké. Vĺčik sa poberie mimo svorku.  Povieme deťom o tom, ako nechce byť už medzi svojimi priateľmi a radšej zostane zavretý doma. Iba tak sedí, nič nerobí, nemá chuť spať ani jesť. Oslovíme aj ostatné deti – všetci sme členmi jednej svorky, a preto nám na sebe záleží. Chceme Vĺčikovi pomôcť. Porozmýšľajme, ako by sme mu pomohli. Čo navrhujete? Skúste sledovať, ako Vĺčik reaguje na pomoc iných a podľa toho mu ponúknuť pomoc. Nechávame priestor deťom na to, aby sa postupne za Vĺčikom vybrali. Zdôrazňujeme, že Vĺčikovi je naozaj ťažko, nebude to ľahké a asi sa nám nepodarí pomôcť mu hneď na prvýkrát. Sám Vĺčik v červenej čiapke sa rozhodne, kedy sa cíti lepšie, kedy smútok a ťažoba poľaví. Sústredíme sa na tohoto Vĺčika a priebežne sa uisťujeme, či si nechce rolu s niekým vymeniť. Po tom, čo sa Vĺčikovi polepší, mu zložíme z hlavy čiapku. Opäť sa usadíme do kruhu a spolu si zopakujeme, čo všetko sme Vĺčikovi ponúkli. Dáme slovo aj dieťaťu, ktoré bolo pichnutým Vĺčikom – Čo mu bolo príjemné? Čo nepríjemné? Čo sa mu páčilo? A čo naopak nepáčilo? Kedy sa začal cítiť lepšie? Rozhovor postupne smerujeme do všeobecnejšej roviny: Cítili ste sa niekedy podobne ako Vĺčik? Ako vieme pomôcť v takej situácii sebe alebo blízkemu človeku? Ako sa taký človek cíti, stojí vôbec o našu pomoc? Vĺčika unavovalo pred priateľmi vysvetľovať, čo mu je. Nevedel to ani on sám. Byť iným je totiž často namáhavé. Rovnako ako Vĺčik, aj my by sme si neraz radšej nasadili „masku“ a nepútali pozornosť ostatných. Ako sa cítil Vĺčik, keď bol ukrytý za maskou? Mohlo sa mu týmto spôsobom uľaviť, alebo išlo len o jednoduchšiu cestu? Čo by mu v tej chvíli pomohlo? Ako by priatelia s maskami mohli vyzerať v reálnom svete? Ako by sa postavili k problémom druhých? Ako by reagovali? Napokon deťom dorozprávame príbeh z knihy. Za Vĺčikom neprišla jeho svorka, ale Plamienka. Rovnako ako my, aj ona skúšala rôzne veci. Nevieme, či zabral niektorý z liekov, čajík, spánok, spoločný rozhovor, alebo to, že Vĺčik našiel priateľa... ale napokon sa Vĺčik zobudil s chuťou niečo podniknúť!