V rozprávkach pre deti je možné všetko a Gianni Rodari vás presvedčí, že nič nie je nemožné.
Ockov, ktorí odchádzajú za prácou ďalej od rodiny, je aj dnes viac ako dosť. Nič ale nenahradí možnosť zostať v spojení, aj keď iba po telefóne. Práve tak rozpráva aj účtovník Bianchi každý večer rozprávky svojej dcére Varese. Rozprávky sú jednoduché, hravé, uletené, zábavné a rozpovedané tak, akoby si ich vymyslelo malé dieťa. Ocko popustil uzdu svojej fantázii a vymýšľa si vlastné rozprávky. Hlavnú úlohu v nich hrajú ľudia, ktorých stretol na svojich cestách, miesta, ktoré navštívil a udalosti, ktoré prežil. Jednoduchosť, krátkosť a možnosť prerozprávania, či pokračovania vo vymýšľaní ďalej, je dôvodom, prečo rozprávky vychádzajú v slovenčine už po tretíkrát. Niektorí hrdinovia sa v príbehoch opakujú, napr. Kvetko Neposedko či Alenka Padalienka. Predstavujú postavičky, s ktorými sa deti môžu ďalej „zahrať“ a vymýšľať si vlastné príbehy.
Fantázia (veci a zvieratá s ľudskými vlastnosťami)
Rozprávky Gianniho Rodariho majú cieľ pobaviť, zahrať sa, možnosť pokračovať v príbehoch, dorozprávať ich. Popierajú všetky stereotypné „zákonitosti“ rozprávok. Mnohé z nich neukrývajú v sebe žiadne výrazné posolstvo, nie sú mravoučné, ani nepodčiarkujú žiadne „veľké životné pravdy“. Hravosť, fantázia, jednoduchosť, sloboda, uvoľnenosť, slovné hračky a možnosť zhmotnenia akéhokoľvek detského sna do príbehu (cukríkový dážď, ľudia z masla, kolotoč, ktorý povozí staršieho pána okolo Zeme, myš, ktorá jedla mačky, stroj na kométy, zmrzlinový palác a iné). Niektoré príbehy nastavujú zrkadlo dospelým, ich zásadám a radám (Kvetko Neposedko na prechádzke), iné sú nenásilne milo poučné (Myš, ktorá jedla mačky, Kráľ Midas, Kráľ, ktorý mal umrieť). O autorovi je známe, že pri svojej tvorbe často a rád počúval príbehy a názory detí. Príbehy sú práve pre túto skutočnosť veľmi blízke deťom a dospelých vracajú do sveta, na ktorý už možno pozabudli. Rodari sa priamo prihovára čitateľom a ich fantázii - otázka „Čo by ste urobili vy, na jeho mieste?“( Rybár z mesta Cefalú). V niektorých príbehoch nachádzame prekvapivo aj ponaučenia, napr. že životná múdrosť je viac ako vedomosti vyčítané z kníh (Myš, ktorá jedla mačky). Malých čitateľov môže špeciálne osloviť rozprávka Neviditeľný Tonino, v ktorej sa chlapcovi splní želanie stať sa neviditeľným, no ukáže sa že splnené želanie ho skôr zarmúti, než spraví šťastným. Rozprávka Opice na cestách evokuje pocit jednotvárnosti a nudy v živote. Príbeh o mladom rakovi, ktorý sa rozhodne kráčať priamo a nie pospiatky, ako všetci ostatní, hovorí o vôli a odvahe žiť svoj život podľa vlastných predstáv - aj za cenu vylúčenia alebo straty istých výhod.
Rozprávky sú situované do rôznych talianskych miest. Čitatelia sa tak môžu dozvedieť o známych, aj menej známych miestach - Rím, Bologna, Cesenatico, Ostia, Lago Maggiore, Laveno, Miláno, Cefalú a iné. Odporúčame pohľadať si tieto mestá s deťmi aj na mape a objaviť tak spoločne, že naozaj existujú. Vďaka autorovým prirodzene vznikajúcim otázkam knižka nabáda zvoliť si vlastnú cestu dorozprávania príbehu. Môžeme sa rozhodnúť, či sa rozprávkami iba pobavíme, alebo v nich pohľadáme hlbšie významy do každodenných situácií.
Preklad Blahoslava Hečka nás v niektorých príbehoch drží v pôvodných talianskych reáliách ( Na pláži v Ostii; Človek, ktorý kradol Koloseum), kde vyššia miera talianskych názvov môže predstavovať pre menšie deti čítajúce knihu samé náročnejšie čítanie. V iných príbehoch je zasa príbeh nečakane zasadený do slovenského prostredia (Čokoládová cesta; Strašiak na vrabce). V príbehu Trolejbusu číslo 213 sa prekladateľ vyhral s textom až do tej miery, že slovenské názvy lokatít v Bratislave „potaliančil“ (Colliba, Palazzo Presidenziale). Tento nesúlad môže trochu rušiť jednotnosť knihy. Pri čítaní s dospelým, však ponúka priestor pre tvorivú hru s hľadaním pôvodných talianskych a skrytých slovenských názvov.
Niektoré rozprávky majú potenciál pobaviť možno viac rodiča ako dieťa.
Pri rozprávke Neviditeľný Tonino sa môžete spoločne zamyslieť nad tým, či je neviditeľnosť vždy výhrou? Neprehliadame aj my niektorých ľudí zámerne?
Pri rozprávke Opice na cestách: Je naozaj život nudný alebo len nemáme snahu či odvahu vyjsť z pohodlia a komfortu dní, ktoré prežívame?
V rozprávke Mladý rak necháva autor koniec príbehu otvorený: „Ďaleko zájde? Bude mať šťastie? Povyrovnáva všetky pokrivené veci tohto sveta? Výborný priestor na spoločné vymýšľanie možných predstáv o rakovej ceste. Deti by mohlo zaujať a „rozrozprávať“ zamyslenie sa nad tým, kedy sa oni rozhodli „kráčať proti prúdu“, inak ako väčšina v danom momente a prečo.
Pri rozprávke Myš, ktorá jedla mačky: Je naozaj všetko, čo si prečítame v knihách pravda? Dá sa spoznávať svet iba z kníh (internetu, televízie, sociálnych sietí)? Ak nie, ako inak sa stávame múdrejšími?
Martin, 11 rokov: “Rozprávky sa mi páčili, ale niektoré sa mi zdali byť príliš uletené. Páčil sa mi nápad, že rozprávky hovorí otec dcére cez telefón, pretože je od nej veľmi ďaleko. Páčilo sa mi aj to, že rozprávky boli krátke a výstižné. Veľmi sa mi páčil príbeh Nakreslená myš.”
Ilustrácie Vladimíra Fuku (1926 - 1977), ktorý je laureátom niekoľkých ocenení za knižnú ilustráciu, sú plnohodnotným vystihnutím podstaty hravého textu Gianniho Rodariho. Grafickou úpravou a dizajnom Peter Gála (o.i. predseda Asociácie ilustrátorov) povýšil pôvodné vydanie z roku 1965 na vynikajúce knižné vydanie.