Citlivo napísaný príbeh o predčasne narodenom chlapcovi.
Rudko rástol v maminom brušku, no posledné týždne mu tam už bolo akosi ťažko. “Idem sa pozrieť na mamu,” rozhodol sa. A tak sa narodil o dva mesiace skôr.
Lucia Senajová Dobrodenková nás stranu za stranou sprevádza životom predčasne narodeného Rudka. Niektoré veci mu idú ťažko. Niektoré veci mu nejdú vôbec. Je však obklopený rodinou, ktorá ho prijíma a povzbudzuje. Spoznáva kamarátov a oni spoznávajú jeho. Učia sa navzájom, že k sebe vieme byť pozorní, aj ak sme iní. A my pomedzi riadky cítime, ako aj v nás rastie vnímavosť voči odlišnosti. Výtvarný jazyk je jednoduchý a priamy. V prípade tohto príbehu, ktorý je citlivou náučnou sondou do Rudkovho života, je to dobrá voľba. Text spolu s obrázkami vytvárajú oporné prostredie pre ďalšie uvažovanie a rozhovory.
Ľudia a vzťahy (empatia a súcit, pomoc druhým, záľuby, prekonávanie predsudkov, priateľstvo, rodina, zdravotné znevýhodnenie)
Je ťažké byť vnímaví voči ľuďom, ktorých životnú situáciu sme nezažili. O to viac v tomto období, keď ostatných ľudí zažívame takmer len z diaľky. Stretávame sa obmedzene a selektívne - a aj to len na krátky čas vonku a v rúškach. Naše deti žijú hlavne doma, vo svojom prostredí, ktoré dôverne poznajú. O to viac cítim vďaku za knihy, ako je táto. Prenášajú nás cez bariéry lockdownu, až do úzkeho kruhu Rudkovej rodiny. Do jeho ťažkostí s komunikáciou, ku jeho neobratným prštekom. A ja si až v polovici knihy uvedomím, že každá ďalšia strana v mojich deťoch spúšťa potrebu rozprávať sa o situáciách, ktoré Rudko v knihe zažíva. A tak sa rozprávame.
Nesmierne oceňujem na knihe to, ako autorka v dodatočných textoch obracia svoju pozornosť na čitateľa. Pýta sa ho na jeho hračky, na jeho obľúbené príbehy, zaujíma ju jeho/jej pohľad na situácie, ktoré Rudko zažíva. “Ako by si Deň detí najradšej prežil/prežila ty?” Dotýka sa aj emócií, ktoré pozná každé dieťa - hnevu, frustrácie, túžby po prijatí. Sama to robí láskavým a pozorným spôsobom. Na konci príbehu dáva priestor aj chlapcovi, ktorého Rudkova fyzická neobratnosť rozčuľuje. Každý pocit a každá jedinečnosť tu má miesto.
Autorka citlivo a tak, ako je to deťom blízke, postupne predstavuje rôzne oblasti Rudkovho vývinu. To, akú mal zvráskavenú a jemnú kožu, keď sa narodil - úplne ako hrozienko. To, ako vo veku, keď jeho rovesníci už lozili, on iba ležal. To, ako si rád s rodičmi čítal. Alebo ako si obľúbil divadlo a malú Hanku. Dokonca sa dozvieme, že existuje digitálny komunikátor, ktorý za Rudka vyslovuje vety, ktoré potrebuje, no nedokáže povedať. Na boku každej strany je pre rodičov a deti pripravený krátky doplňujúci text. Objasňuje detaily, ale aj dáva deťom podnety na premýšľanie a rozhovor. Kniha tiež predstavuje digitálny komunikátor pre deti s narušenou schopnosťou komunikácie a jednoducho vysvetľuje vývinové javy u predčasne narodených detí.
Autorka počas celej knihy používa citlivý a neposudzujúci jazyk. Napriek tomu je v názve knihy pomerne explicitný a možno aj menej citlivý výraz (šmatlavý). Pri čítaní knihy môže byť aj toto jednou z dôležitých tém - Čo je slušné povedať o niekom inom? Môžem použiť takéto slovo na popis reči, či chôdze kamaráta? Ako by som sa cítil/a v jeho koži ja?
Nielen deti, ale aj my rodičia sme pod tlakom. Chceme naše deti vychovať čo najlepšie. Je príjemné, keď sú zdravé, pekné a šikovné. Trápi nás, keď v niečom zaostávajú, či trpia. Zároveň je povzbudzujúce prečítať si, že aj dieťa, ktoré má vývinové ťažkosti, či oneskorenia, môže viesť plnohodnotný život. Kniha o Rudkovi nepriamo učí aj prijímať a oceniť rodiny, ktorých deti zaostávajú za rovesníkmi. Nech je to z akéhokoľvek dôvodu.
Okrem otázok týkajúcich sa Rudkovej jedinečnosti, Lucia Senajová Dobrodenková pripravila množstvo otázok, pri ktorých s deťmi môžete spomínať na to, aké to bolo, keď boli mladšie. Čo bolo prvé slovo Vášho dieťaťa? Kedy spravilo prvý krok? Akú knihu ste si najviac čítali? Toto spoločné spomínanie posilňuje vzťahovú väzbu dieťaťa s rodičom a integruje jeho sebaobraz - “Toto som ja, už od narodenia sa o mňa s láskou starali”. Všetky deti túžia byť milované a spomínanie na to, aké to bolo, keď boli malinké, je jednou z ciest, ako zažiť blízkosť a uvedomiť si svoju jedinečnosť.
Moje najintrovertnejšie dieťa sa na stránke o digitálnom komunikátore rozžiarilo. Konečne niekto vymyslel riešenie pre jej ťažkosti. “Maminka, to by som chcela, to budem používať, keď sa hanbím niečo povedať nahlas.”
Text v knihe je vzdušný, používa vhodný font a jednoduchý jazyk. Krátke celky textov na jednotlivých stranách sú sprevádzané explicitnými ilustráciami, čo spolu tvorí dynamický a zrozumiteľný celok.
odporúča: Miriam Halamičková