Autor rozpráva deťom o svojom detstve v neslobodnom Československu slovami, aj výpovednými ilustráciami.
Kniha Múr je silná osobná výpoveď Petra Sísa – dnes už svetoznámeho výtvarníka žijúceho v USA. Príbeh svojho detstva v neslobodnom Československu rozpráva hlavne obrazmi. Vystihujú nielen fakty, ale i každodenné maličkosti života za železnou oponou. Majú v sebe pohľad dieťaťa, aj citlivosť dospelého. Autor jednoduchým a zrozumiteľným jazykom popisuje obrazy, ktoré sú emočne zafarbené, no majú svoj poriadok a chronológiu. Na niektorých dvojstranách sú popretkávané denníkom, ktorý pozostáva zo spoločenských udalostí ako napríklad keď bol Alexander Dubček zvolený za prvého tajomníka komunistickej strany. Prevažujú však hlavne osobné udalosti – ako si autor s kamarátmi vyrábali hudobné nástroje, či kedy mal prvé rande. Kniha je o sile, ktorá potláča slobodu a o sile, ktorá jej neúnavne vzdoruje. Začína sa rozhovorom autora s jeho synom cestou na koncert The Beach Boys – ten sa stáva zámienkou, pod ktorou otec rozpráva synovi svoj príbeh. Zakázaný koncert Beach Boys v neslobodnom Československu je jednou zo silných autorových spomienok. Jeho príbeh je rozprávaný s múdrosťou a rodičovskou láskou.
Ľudia a vzťahy (láska, smútok, záľuby, priateľstvo, rodina, smrť)
Spoločnosť, história, umenie (dejiny, filozofia, demokracia, ľudské práva, mestá, krajiny, politika, vládnutie, právo, vojna a utečenci)
Občianska náuka dejepis
Petr Sís prináša tému hodnôt v každom svojom obraze. Ústrednou témou je sloboda, ktorá bola v krajine, kde vyrastal, rôznym spôsobom obmedzovaná. Zároveň opisuje aj neúnavné ľudské úsilie, ktoré vzdoruje autoritárskemu režimu. Hoci kniha rozpráva o ťažkých veciach, nie je iba smutná. Prináša nádej a dobrý koniec. Hodnoty v nej sú vyhranené a nespochybniteľné, pomenované jednoducho a úderne – napr. poznanie, rovnosť, dôvera, cnosť, úcta, voľnosť, čestnosť, spravodlivosť, pravda. Obmedzovanie slobody opisuje nielen v politickej rovine, ale i v rovinách blízkych mladším ročníkom – na poli módy, hudby, umenia, cestovania.
Pre psychologické opisy v knihe nie je veľa priestoru. Emócie sú prítomné buď v denníku – napríklad radosť z možnosti cestovať či strach o brata, ktorý mal úraz alebo v obrazoch. V oboch prípadoch však nie sú pomenované a nevenuje sa im zvláštny priestor. Autor v knihe ponúka seba ako človeka – svoj autentický príbeh, a to dáva knihe hĺbku a potenciál deti niečo naučiť.
Deti poznávajú svet cez príbehy a tu sa im ponúka jeden silný autentický, veľmi konkrétny, v ktorom nájdu aj dátumy, mená, udalosti, mapy, napr. príchod Ruských Tankov do Československa, obrázok na celú stranu z roku 1977, v ktorom disidenti zakladajú Chartu 77 s pár slovami vysvetľujúcimi význam tohto dokumentu, až po 17. november 1989. Informácie sa tu prepájajú s emocionálnym nábojom, čo môže podporiť u detí pamäťovú stopu o prečítaných udalostiach. V tomto prípade spoznávame históriu komunistického Československa a objavujeme oblasť demokracie a ľudských práv. Dieťa sa na jednotlivé udalosti pozerá cez obrazy, autorov osobný denník, čo jeho zážitok umocňuje a oslovuje jeho emócie i racionalitu. Príbeh približuje aj vtedajšie udalosti, ktoré môžu byť atraktívne pre tínedžerov – napr. koncert Beach Boys a konkrétne historické osobnosti –pozitívne aj kontroverzné, negatívne.
Obrazy Petra Sísa v knihe sú výtvarným dielom a celkový obsah knihy je pre dospelých veľmi dôležitý – pretože mnohí si toto obdobie idealizujú, podliehajú spomienkovému optimizmu. Kniha je zvlášť vhodná pre zahraničných dospelých, ktorí komunistické Československo nezažili a chceli by sa o živote v ňom niečo dozvedieť.
Ako sa prejavovalo, že ľudia v bývalom Československu boli neslobodní? Aké je podľa vás žiť v neslobode? Ako by ste proti neslobode bojovali vy? Ako chápete demokraciu? Aká by mala byť? Opýtajte sa svojich starých rodičov, ako sa im žilo počas komunizmu. Rozhovor môže byť zaujímavejší, ak si spolu pozriete aj ich fotoarchív.
Knihu s dcérou čítame každý rok 17. novembra – už najmenej štyri roky. Sama sa v tento deň knihy dožaduje. Listuje ňou, pozerá obrázky, každý rok sa pýta na iné veci. Všimla som si, že tieto informácie, ale i cit pre spravodlivosť, v nej ostávajú. Napr. pri jednej príležitosti sa na krúžku spýtala vedúca v úplne inom kontexte – že kto by už chcel mať na svojom území cudzie vojská – a dcéra hneď reagovala – že napr. Ruské. Čítanie knihy je u nás v tento deň rodinnou tradíciou a vedie k tomu, že jej aj my dospelí hovoríme o našich skúsenostiach a pamätiach. Potom sa na to pýta aj starých rodičov – ako to vnímali oni.
Boston Globe-Horn Book Award (2008)
Cena Hansa Christiana Andersena (2012)