Príbeh o nerozlučnom priateľstve a hľadaní každodenného šťastia
Rose Lagercrantz je súčasná švédska autorka, ktorá pri písaní pre deti často spolupracuje s ilustrátorkou Evou Eriksson. V ich knihe Môj šťastný život je text dopĺňaný jednoduchými, no výstižnými čierno-bielymi perokresbami, ktoré umocňujú estetický zážitok z čítania. Deťom mladšieho školského veku sa v nej začína predostierať príbeh nerozlučného priateľstva Tiny a Fridy. To nezničí ani vzdialenosť, ktorú medzi hlavné hrdinky prináša presťahovanie sa Fridinej rodiny do iného mesta. Na pozadí zdanlivo jednoduchého textu sa malému čitateľovi nesentimentálnym a citlivým spôsobom popri motíve priateľstva načrtáva i problém života v neúplnej rodine (zapríčinenej smrťou matky). Čítanie príbehu môže prirodzene viesť k uvažovaniu o sebe, svojej rodine i priateľoch a k uvedomeniu si ich dôležitosti, ktorá sa často skrýva za každodennú samozrejmosť.
Ľudia a vzťahy (smútok, osamelosť, strach, pomoc druhým, prekonávanie predsudkov, priateľstvo, rodina, smrť, škola)
Na pozadí priateľstva, ako hlavnej prezentovanej hodnoty, sa (prvo)čitateľovi odkrýva obraz súčasného života i sveta. Tina nie je typickou ani idealizovanou hrdinkou. Vyrastá v neúplnej rodine – len s otcom. Za touto rodinnou neúplnosťou sa skrýva smrť matky v čase, keď bola Tina ešte malým dieťaťom. Dozvedáme sa o tom však až pri vymenúvaní konkrétnych chvíľ šťastia, z ktorých sa vymyká spomienka na stratu matky. Napriek tomu sa ale Tina dokáže tešiť z každodenných drobností. Popri motíve priateľstva sa knihou výrazne nesie i motív šťastia, ktoré Tina vníma práve skrze každodenné maličkosti a ktoré je pre ňu najintenzívnejšie vždy vtedy, keď môže byť so svojou priateľkou Fridou.
Príbeh ich priateľstva sa pritom začína stretnutím v prvej triede. Spoločne strávené chvíle v škole i mimo nej narúša presťahovanie sa Fridinej rodiny do iného mesta. Ich spoločný príbeh však pokračuje a priateľstvo nekončí. Záverom prvej zo série kníh je pozvanie od Fridy pre Tinu, aby veľkonočné prázdniny strávila s ňou a jej rodinou. Nedočkavým čakaním na nasledujúce ráno, teda odchod, a očakávaním novej kapitoly Tininho šťastného života autorka prvú časť série uzatvára.
Spomínaný zlom, ktorý v idylicky sa vyvíjajúcom priateľstve prichádza po vianočných prázdninách, keď sa Frida s rodinou odsťahuje do iného mesta, je pre Tinu ďalšou bolestnou stratou v živote. I keď si uvedomuje, že v porovnaní s nenávratnou stratou matky nie je strata blízkosti priateľky definitívna. Aj v novovzniknutej situácii sa Tina, tak ako vždy, snaží byť statočná a pokúša sa čo najlepšie zvládať každodenné povinnosti i radosti v škole aj mimo nej: „No nemá už najlepšiu kamarátku. Iba obyčajných spolužiakov.“ (Môj šťastný život, s. 125). Šťastím sa v tejto situácii pre Tinu stávajú listy, ktoré si dievčatá navzájom vymieňajú. V danej chvíli ich života predstavujú pre ne tú najväčšiu vzácnosť a sú plné plánov na „spoločnú budúcnosť“. Stačí „len“ počkať, kým „budú veľké“.
Autorka nie je sentimentálna ani nostalgická. Vekovo primerane a uveriteľne približuje to, čo pre dieťa v mladšom školskom veku priateľstvo znamená.
Prostredníctvom vykreslenia charakteru a obrazu hlavnej hrdinky a priblíženia jej životnej situácie môže u čitateľa dôjsť k sebareflexii. Uvedomeniu si vďačnosti, napríklad za úplnosť rodiny, priateľstvo, chvíle strávené s rodičmi, ich blízkosť a pri čítaní sa vytvára aj priestor na reflexiu každodenného šťastia skrytého v maličkostiach.
Písaný text je prepájaný ilustráciami, ktoré ho vhodne dopĺňajú. Vzniká tak pôsobivý jednotný celok. Čierno-biele perokresby sú začlenené do textu – sú jeho neoddeliteľnou súčasťou, čo prispieva k umocneniu estetického zážitku pri čítaní.
Čo robí človeka šťastným? Čo robí šťastným teba/vás? Na kom a na čom ti najviac záleží?
Máš aj ty kamaráta/kamarátku, na ktorého/ktorú sa môžeš vždy spoľahnúť?
Čo pre teba znamenajú tvoji rodičia? Pouvažuj nad spoločnými chvíľami šťastia – nad tými „bežnými“, ale aj nad tými, ktoré sú niečím výnimočné.