Keď si Gorila adoptuje 9-ročnú Jonnu, nič nie je úplne čiernobiele.
Príbeh Jonny a Gorily, ktorá si Jonnu adoptuje, môže byť pre deti pekne napínavý, v úvode pre citlivejšie povahy možno trochu strašidelný. Ale keď vás vtiahne, prežijete jeden z najláskyplnejších, dôvtipných, aj humorných knižných príbehov pre deti na neľahké sociálne témy, aké možno poznáte! Švédska autorka Frida Nilsson vhupla rovnými nohami do sveta ľudí na okraji spoločnosti – detí z detského domova a dospelých, ktorí raz boli takýmito deťmi. Cez postavy prísnej riaditeľky detského domova a nie veľmi poriadkumilovnej, no autentickej, empatickej a vynaliezavej Gorily spoznávame pravidlá, aké v bežnom živote nie sú úplne bežné. Každé z nich pravdepodobne v malých čitateľoch otvorí otázky prečo a ako. Ako je možné, že si mohla Gorila adoptovať dieťa? Prečo ponúkla 9-ročnej Jonne, že ju naučí šoférovať? A prečo Jonna nechodí do školy, ale pomáha Gorile s predajom šrotu?... Spolu so spočiatku nedôverčivou, vzdorovitou Jonnou pozorujeme správanie dospelých a zisťujeme, že úprimný záujem, trpezlivosť, humor, povzbudenie v správnom momente a citlivé objatie pomáhajú prekonávať vnútorné strachy a posilňujú dôveru. Ako aj v reálnom živote, nie všetci dospelí sú láskaví a féroví a veci nie sú čierno-biele, Jonna má veľa podnetov uvažovať nad podstatou vzťahov a hodnôt. Jonna a Gorila hľadajú k sebe cestu, na ktorej zažijú mnoho vtipných situácií, pričom musia čeliť aj úradníckej korupcii, povrchnosti a predsudkom ľudí naokolo. Zberný dvor možno nie je ideálnym miestom pre výchovu dieťaťa, ale práve tento provokujúci kontext podnecuje k diskusií o tom, čo je v živote detí dôležité a prečo. Ilustrácie Martiny Matlovičovej si zamilujete pre ich vrúcnosť a detailnú nápaditosť a ak sa nebojíte češtiny, ponúka podnety vo forme zaujímavých slovných porovnaní so slovenčinou (holínky, listonoš...).
Ľudia a vzťahy (empatia a súcit, humor, chudoba, sociálne rozdiely, láska, riešenie konfliktov, smútok, osamelosť, strach, pomoc druhým, prekonávanie predsudkov, priateľstvo, rodina)
Fantázia (veci a zvieratá s ľudskými vlastnosťami)
Literatúra, etická výchova, občianska náuka, čítanie na suplovaných hodinách
Jonna je veľmi všímavá a realitu okolo seba konfrontuje so svojimi vnútornými pocitmi a názormi. Pre deti môže byť sympatickým vzorom práve vďaka jej vtipným a trefným kritickým postrehom – napríklad o nelogických úsudkoch riaditeľky detského domova, či o nie úplne bezpečných návrhoch Gorily, ako napríklad že Jonnu naučí šoférovať.
Gorila možno na prvý pohľad nie je príkladom dobrého rodiča – nabáda Jonnu na klamanie zákazníkov pri kúpe rôznych kúskov zo zberného dvora, predstiera voči nej vyhrážky, aby zákazníci zo strachu zaplatili viac, ukradla potajme jedlo z detského domova a pri úteku z mesta ovalí úradníka z mestského zastupiteľstva tabuľou. Ale - pre všetky tieto úkony má vážne dôvody, ktoré súvisia s témami pomoci ľuďom v núdzi - osobnej ľudskej aj funkčnej systémovej. V tomto kontexte je Gorilino správanie pre deti príležitosťou porozprávať sa o rôznych rovinách výchovy, vzťahov a pravidiel v rodine, aj v širšej spoločnosti.
Čim viac však Gorilu sledujeme v jej reakciách a správaní, tým viac objavujeme jej hlbokú ľudskosť - nikdy sa nevyvyšuje, nikdy zbytočne nezvyšuje hlas, jej empatiu a nápaditosť. Gorila je tiež sympatickým vzorom vášnivej čitateľky „s počtom tritisícstodva prečítaných kníh!“.
Situácia, kedy sa úradník mestského zastupiteľstva vyhráža Gorile odobratím Jonny a snaží sa zmanipulovať ju do predaja jej pozemku nabáda k diskusii o téme korupcie a nesprávneho vykonávania práce úradníka vo verejnej službe. Zážitok neosobnej byrokracie bez ľudského porozumenia následnej inšpekcie u Gorily doma vzbudzuje spravodlivý hnev.
Kniha otvára neľahké témy, autorka však ponúka malým čitateľom Jonninu odvahu a dôvtip a Gorilinu láskyplnú ochrannú „ruku“, aby spolu bezpečne objavili, že sa netreba vzdávať a vždy existuje nádej na splnený sen.
V prvej tretine knihy Jonna prežíva strach z toho, či jej Gorila neublíži. Práve Jonnine vtipné pozorovania môžu posilniť čitateľov v tom, že strachu sa netreba poddať a obozretnosť spolu s uvažovaním nad rôznymi riešeniami situácie je dobrá stratégia. Deti si zároveň prostredníctvom Jonniných prvotných zraňujúcich reakcií voči Gorile môžu viac uvedomiť silu vyslovených slov v hneve, vo vzdore.
Gorilina starostlivosť, autentická komunikácia a citlivá podpora Jonny – postupne, trpezlivo, s pochopením a bez osobnej urážky – priam hreje a v kontraste so zatrpknutou riaditeľkou detského domova podnecuje k porovnávaniu a rozmýšľaniu nad charakterom a efektom komunikácie v rôznych situáciách.
Goriline motto „Žádnou paniku na Titaniku“, ktoré Jonne pomôže vo viacerých kritických momentoch je vtipným príkladom potreby detí mať svoju "kotvu", o ktorú sa vedia oprieť v momente neistoty, strachu a ktorú často podvedome preberajú od rodičov alebo iných blízkych dospelých.
Jonna môže svojou schopnosťou reflektovať udalosti inšpirovať malých čitateľov k aktívnejšiemu premýšľaniu nad pocitmi – svojimi, aj druhých, ako aj nad dôvodmi správania sa a rozhodovania sa rôznych ľudí vo svojom okolí, detí aj dospelých.
Malí čitatelia zisťujú, že v antikvariáte sa predávajú použité knihy, aj to, že živiť sa ich predajom vôbec nie je jednoduché (preto Gorila prevádzkuje namiesto antivkariátu zberný dvor). Príbeh prezrádza, že prvé vydanie niektorých známych kníh môže mať vyššiu hodnotu. Natrafíme tu aj na svetoznámu klasiku - román Oliver Twist od Charlesa Dickensa, s ktorého hlavnou postavou, chlapcom tiež sirotou, sa Gorila identifikuje.
Jonnin aj Gorilin svet odkrýva, aké môže byť vyrastať v detskom domove, o to viac, ak ho vedie zatrpknutý človek. Pevná disciplína bez akejkoľvek diskusie, extrémny dôraz na čistotu, časté riešenie nespokojnosti krikom a výčitkami. Jonna má pri odchode len veľmi málo osobných vecí, ošúchané oblečenie z druhej ruky, nikdy nebola v reštaurácii, nikdy sa nebicyklovala.
Deti sa kde-tu dozvedia aj praktické informácie zo života, ako napríklad že na výmenu pneumatiky na aute potrebujeme hever.
V závere knižky je aj krátky rozhovor s autorkou Fridou Nilsson – pre deti môže byť podnetné spoznať bezprostredne po dočítaní knihy trochu aj jej autorku - čo má rada, kedy je šťastná, kedy smutná, prečo píše knihy... Rozhovor môže deti podporiť k tvorbe vlastného „interview“ s respondentom podľa vlastného výberu.
Citlivejšie deti môžu intenzívnejšie prežívať to, ako sa ľudia Gorily boja, ohovárajú ju, prípadne s odporom od nej odvracajú zrak. Vykreslenie toho, ako je Gorila iná – najmä vizuálne, aj hlasné reakcie muža a ženy v Reštaurácii Ulička, môžu v niektorých deťoch vyvolať ľútosť a smútok. Pomôže, ak si s menšími deťmi (8 – 9 rokov) prečítate knihu spoločne a najmä v úvode príbehu sa o týchto situáciách porozprávate.
Jednoznačne! Okrem toho, že pobaví inteligentným humorom, každému dospelému ponúka nahliadnuť do uvažovania detí. Svojím autentickým, vnímavým a vynaliezavým prístupom je Gorila príjemnou inšpiráciou pre všetkých rodičov. A možno si spomeniete na svoj zatiaľ nenaplnený sen...
• Prečo, podľa vás, autorka Frida Nilsson vytvorila ako postavu adoptívnej mamy Gorilu?
• Porovnajte riaditeľku detského domova Gerd a Gorilu. Ako sa správali k Jonne? Myslíte si, že by sa mohli jedna od druhej čosi aj naučiť? Ak áno, čo navrhujete?
• Gorila mala v niektorých prípadoch svoje vlastné pravidlá – nebola veľmi zodpovedná šoférka, ani dôveryhodná predavačka na zbernom dvore. Čo myslíte, prečo sa takto správala? Čo by ste urobili vy, kedy ste boli svedkami toho, ako sa (naoko) vyhráža malej Jonne, že bude musieť za svoj omyl spať na žeravých uhlíkoch?
• Čím si Gorila postupne získala Jonninu dôveru a neskôr aj lásku? Ako vnímala Jonna Gorillu na začiatku a ako na konci knižky?
• Gorila si aj vďaka Jonne splnila svoj sen – otvorila si Kníhkupectvo na kolečkách. Máte aj vy svoj sen, čo by ste chceli raz zrealizovať?
• Prečo myslíte, že Gorila neprihlásila Jonnu do školy? Akú podporu by podľa vás Jonna a Gorila od mestského úradu potrebovali?
• V knižke sa platilo v korunách. Prídete na to, o akú menu a z akej krajiny ide?
• Ak vaše deti zaujme téma detských domovov, môžete diskutovať o tom, kedy v histórií vznikli (už v stredoveku) a prečo sú súčasné snahy neziskových organizácií, ako napríklad občianskeho združenia Návrat, o ich zrušenie. Pri starších deťoch sa môžete porozprávať o téme adopcie, či profesionálnej pestúnskej starostlivosti.
Knihu som čítala spolu s dcérou, keď mala čerstvých 9 rokov. Gorily jej bolo veľmi ľúto – dokonca aj v úvode, kedy sa mohla vcítiť skôr do Jonny, ktorá sa Gorily spočiatku veľmi bála, bola na strane Gorily. Tie pocity boli u nej tak silné, že knižku nechcela čítať ďalej. Zároveň ju však veľmi zaujímalo, ako príbeh pokračuje a skončí. Väčšiu časť príbehu sme teda čítali neštandardne – knihu som dočítala do konca len ja, ilustrácie sme si pozreli spolu a následne som jej všetky podstatné udalosti prerozprávala. Mati sa potešila, že sa Jonna prestala Gorily báť! Páčilo sa jej, že Gorila má skvelý zmysel pre humor a tešila sa, že sen otvoriť si kníhkupectvo sa im napokon podarilo zrealizovať. Mati na konci povedala, že by ju zaujímalo pokračovanie Jonninho a Gorilinho dobrodružstva s Kníhkupectvom na kolečkách, ktoré by si určite prečítala.
Ilustrácie slovenskej autorky Martiny Matlovičovej majú v detských knihách čaro chytľavej hravosti a vrúcnosti. Každá veľká farebná ilustrácia je malé kolážové dielko, ktoré nás hlbšie vtiahne do atmosféry konkrétnej situácie a cez pestrosť výrazov postavičiek prežívame pocity Gorily a Jonny oveľa intenzívnejšie. Tieto ilustrácie vás tak ľahko nepustia ďalej, pýtajú si objavovať drobné detaily vyskladané z nečakaných predmetov (ako napríklad Rubiková kocka zavesená na spätnom zrkadle pri šoférujúcej Gorile), „záchranných“ nápadov ako využitie stohu kníh pri chýbajúcej nohe stola a množstva pestrých číselných a textových odkazov vystrihnutých z rôznych zdrojov vrátane obalov zo sladkostí, novín či sedmových kariet – pohľadajte, v koľkých jazykoch nájdete drobné nápisy! Špeciálnou kategóriou je Gorila v pestrých šatách a v nočnej košeli na stanovačke – ako sledujeme vnútornú zmenu pohľadu Jonny na Gorilu a Gorilinu empatiu voči Jonne v súvislosti s úpravou vzhľadu. Kapitolami čitateľov sprevádzajú aj subtilné kresby ceruzkou v tvare stôp – veľkých a malých – možno podvedome cítime, že Gorila a Jonna sú na ceste, niekam smerujú a záverečná ilustrovaná dvojstrana je samostatným malým príbehom, ktorý nepotrebuje text.
odporúča: Lucia Borovská
Gorila a já bola v roku 2011 nominovaná na Nemeckú cenu za literatúru pre deti a mládež. Literárna kritika prirovnáva Fridu Nilsson k Roaldovi Dahlovi a označujú ju aj za novú Astrid Lindgrenovú.