Je presvedčená, že práca s knihami na vyučovaní uľahčuje deťom učenie. Za počiatočným nezáujmom u piatakov vidí najmä to, že nemajú skúsenosť s hlbšou prácou s knihami. Pre Úlet s knihou približuje, ako pracuje s beletriou na dejepise, ako motivuje deti, ktoré nerady čítajú a ako si vytvára, testuje a vylepšuje vlastné pracovné listy. Miroslava Trippé, učiteľka dejepisu zo Súkromnej základnej školy v Žiline.
Čo bol u teba prvotný impulz pre predstavenie beletrie na tvojich hodinách?
Asi dva roky dozadu som začala experimentovať s učením mimo učebníc – cez knihy a príbehy. Pre mňa je to osobná záležitosť. Tieto veci som začala robiť doma. S mojimi dievčatami máme spoločné čítanie ako úplne bežnú súčasť života a videla som, ako ich to posúva v rozmýšľaní. Koľkokrát sme išli domov a ony mi povedali niečo z knihy, ktorú sme čítali pred pol rokom. Začala som teda hľadať informácie o knihách a čítaní pre ich vek. Našla som rôzne knižné blogy, blogy iných mamín, niečo o Montessori pedagogike, a tak som časom natrafila aj na Úlet s knihou. Pozerala som, ako funguje homeschooling v Amerike a hľadala som možnosti, ako to použijem doma. Keď som zistila, ako nám to doma perfektne funguje, začala som tieto princípy používať v škole.
Aké boli reakcie detí?
Tam to zas až tak perfektne nefunguje (smiech), pretože deti na druhom stupni sú už staršie, majú veľa zažitých stereotypov a nechce sa im. Ale vždy sa nájde časť detí, ktoré reagujú na knihy spontánne pozitívne a s tými ďalšími to chce čas a trpezlivosť. Videla som, že doma niečo funguje a pre mňa už nebola cesta späť.
Ako dlho pracuješ ako učiteľka?
Dvanásty rok. Prvý rok som učila angličtinu a dejepis na gymnáziu na východe, potom som mala rok prestávku, potom rok na bilingválnom gymnáziu v Žiline a posledných desať rokov učím na Súkromnej základnej škole dejepis aj angličtinu, ktorú vďaka metodike CLIL využívam aj na dejepise.
Čo pre teba znamená táto práca? Teraz už s odstupom času.
Ťažká otázka. Od malička som cítila, že chcem byť učiteľka. Asi naozaj nadštandardne ma bavil dejepis. Keď som začala učiť, mala som pocit, že po piatich rokoch na vysokej škole netuším, čo znamená učiť. Že je to niečo iné, ako som si predstavovala. Bolo pre mňa veľmi ťažké učiť tak, aby to deti bavilo. Už po prvých dvoch týždňoch som zistila, že ich škola vrátane dejepisu brutálne nebaví. Takže prvé roky som si len hľadala systém. V tomto mi úplne najviac pomohlo materstvo. Keď som sa vrátila z materskej, zásadne sa to zmenilo cez moje deti. Prišla som na to, že systém, akým som učila, je zlý. Že musím používať metódy mamy doma. A odvtedy ma to začalo baviť. Začalo ma baviť vidieť, že to začalo baviť mojich žiakov, že tomu rozumejú, že na hodinách až tak strašne netrpia, že sú schopní aj niečo vytvoriť, nielen skopírovať z internetu. Že počúvajú príbeh a nevnímajú dejepis ako len fakty.
To znie ako celkom zásadná transformačná skúsenosť. Čo je teda momentálne tvojím cieľom?
Teraz je mojím veľkým cieľom, aby som nešla z hodín ako zbitý pes. To znamená preniesť zodpovednosť za to, čo sa moji žiaci naučia, na nich samých. Je to náročná cesta, lebo vidím, že keď idem tým smerom, je to pre nich ako výprava na Mars. Skúšame to navzájom, pretože mňa to nikto neučil a nikdy som nezažila hodinu, na ktorej by bol učiteľ manažér. A ja by som chcela byť takýmto manažérom. Aby deti samy prišli na riešenie problému a odchádzali s pocitom, že dokážu vyriešiť veci a dokážu na niečo prísť sami. Je jedno, či je to dejepis alebo angličtina a či sa od dejepisu dostaneme k fyzikálnej problematike Isaaca Newtona. Tak ako sa oni učia niečo nové, tak môžem aj ja. Moja hodina nemusí byť iba o tom, že sa naučia iba dejepis. Som úplne v pohode s tým, keď z hodiny dejepisu odídeme s informáciou o teórii relativity. Cieľom je, aby sa deti učili, aby niekde vedeli nájsť informáciu a vedeli ju pochopiť v kontexte, aj historickom. Veľmi mi vadí, že dejepis je izolovaný predmet. Dejepis si pýta byť v rodine s inými predmetmi. Pre mňa by bolo super, keby sme sa v rámci štyridsiatich piatich minút alebo ideálne viac, zároveň opýtali, kde sa geograficky nachádzame, aké sociálne okolnosti sú v danej lokalite dnes, či náhodou nebolo niečo v správach. Práca s príbehovou knihou sa mi v tomto kontexte zdá ako ideálna.
Hovoríš, že dejepis si pýta byť v rodine s inými predmetmi. Poskytuje vaša škola pre to priestor?
Zapájame sa do množstva projektov, pričom niekedy to býva na úkor personálnych kapacít. Priala by som si spolupracovať na vyučovaní aj s inými kolegami, napríklad keď preberáme priemyselnú revolúciu, mať možnosť deťom pomôcť pochopiť, ako fungoval parný stroj či vodná turbína. Keďže to nie vždy ide, povedala som si, že to urobím inak – keď sa k niečomu dopracujeme, opýtam sa detí – „Tak a ako to prakticky využijeme my dnes tu?“. Tak som aj urobila s tou vodnou turbínou, pýtam sa konkrétneho chlapca – „A ty rozumieš, ako to fungovalo? Lebo ja nie.“ „Nie.“ „A ako by si to zistil, koho by si sa opýtal?“ „No, opýtal by som sa na fyzike.“ „Dobre, tak sa opýtaj.“ „Ja sa opýtam!“ „Dobre, ja čakám, že sa opýtaš!“ (smiech). Mne to môže kolegyňa vysvetľovať, no aj tak nebudem rozumieť, ale dieťa to prefiltruje cez ten svoj mozog tak, že tomu porozumie aj dejepisár. (smiech) Druhá vec, ktorú riešim – „Aha, vy neviete, kde to je na mape? No dobre, poďte, máte tu niekde nejakú mapu?“ Hľadáme cez Google maps a zistíme, kde to je a že to má presah to geografie. „A čo viete z geografie o tomto mieste?“ Tu zistíme, že na geografii sa učia úplne inú oblasť. „Tak poďme. A kde to je? Bol tam niekto na dovolenke? Čo ste tam videli? Aká je to krajina?“ Teraz sme riešili, že v starovekom Grécku bolo sucho. „Aké stromy si tam videl? Prečo sú tam také stromy? A prečo je to dôležité pre toho starovekého Gréka? Má to naňho nejaký vplyv?“ Ja to prepájam takto. Takto pracujeme aj s mojimi dievčatami doma. Napríklad dnes sme robili Čínu. Prišiel list o veľkom čínskom múre, čo je historická téma, ale my sme riešili lampióny a čo je to terakota, pili čaj. A vidím, ako to funguje, na čo sa ony pýtajú a potom to využívam aj v triede. Napríklad objavujeme, ako vznikol parný stroj a zavádzal sa v doprave a do toho sa pýtam: „Ako teda dovtedy fungovala ich doprava? Čo je para? Ako vzniká? Odkiaľ máme uhlie? Ktoré krajiny sú bohaté na uhlie?“ Takže ich zrazu vytrhnem z tých ich pasívnych myšlienok a začnú rozmýšľať nad inou oblasťou a tam sa väčšinou chytia aj deti, ktoré dejepis nebaví, ale sú dobrí v geografii alebo ich baví technika. Jeden žiak mi nakreslil, ako fungoval bleskozvod - nie ten Franklinov, ale Čecha Diviša. To je to, čo chcem, aby sa mi na hodinách dialo!
Takže dávaš deťom pocítiť, že aj ony dokážu naučiť niečo teba.
Určite! A nielen mňa, ale aj seba navzájom. Keď niečo v triede nevieme, zoberiem si telefón, otvoríme internet a hľadáme. „Aha, slovíčko, nerozumiete mu ani vy, ani ja, čo by to tak mohlo znamenať, čo ti to evokuje?“ Mne vadí taká tá bohorovnosť v spoločnosti celkovo, takže sa snažím deti naučiť, že ak niečomu nerozumieš, tak sa opýtaj. Zrazu zistíme, že rovnakú otázku má ďalších dvadsať detí v triede. Alebo - hovorili sme o komplikovaných ruských dejinách, pre decká strašná nuda, a potom sme sa dostali ku Krymskej vojne. Tak sa ich pýtam, či počuli o poslednom incidente v tej oblasti. „My správy nepozeráme...“ „Tak dobre, tak si poďme pozrieť zostrih nejakých správ.“ Pre deti je to zrazu prepojenie so súčasným svetom. A možno si povedia, že aha, keď sa budem zaujímať o dejiny, vysvetlí mi to aj to, čo sa deje teraz.
Výskumy potvrdzujú pozorovanie v praxi, že záujem o čítanie u detí klesá v období prechodu na druhý stupeň. Ako pracuješ s touto nechuťou voči knihám a čítaniu, ktoré pre mnohých tínedžerov predstavujú nudnú, nezmyselnú a náročnú aktivitu?
Ja som tak tvrdohlavá, že som sa rozhodla pracovať takto, aj keď mám triedu, kde nereaguje zo začiatku nikto. Nemyslím si, že je to o tom, že deti nereagujú, lebo nechcú. Ony jednoducho netušia, čo sa od nich chce a prečo. Nevedia, čo majú robiť. Keď už to vidia na jednom, dvoch spolužiakoch, ktorí reagujú automaticky, lebo sú tak naučení z domu - bežne sa doma bavia, čítajú knihy, a keď si prejdú s nimi takýto proces s prvou knihou, ako sa to číta, ako majú vyzerať poznámky, aký pracovný list asi príde, čo sa zvyknem pýtať ja, prečo je to dôležité z pohľadu dejepisu, tak už dostávajú „vodítka“. Pri najbližšej príležitosti sú schopní aspoň časť urobiť samostatne. Tí, ktorí majú lepší základ, sa už chytia pri ďalšej kapitole alebo knihe. Iní na to potrebujú viac času. Mojím cieľom je všetky decká dostať raz do stavu, že sú schopné prečítať si text, porozumieť mu, vyriešiť z neho prípadný problém, nájsť tam nejakú paralelu. Tento školský rok prvýkrát čítame na dejepise v každom ročníku. A v každej triede mám deti, ktoré nevedia ako majú čítať, aby našli to, čo potrebujú. Prípadne vnímajú iba dejovú líniu, ale nič iné za tým nevidia. Takáto kompetencia by sa predsa mala rozvíjať ešte skôr ako na prvom stupni a teda na prvom stupni ZŠ určite. Keď s nimi začnem v piatom ročníku s prvými knihami, verím, že do tej deviatky sa dostanú do fázy, že im aspoň niečo zostane.
Do ktorej triedy si priniesla beletriu s historickým presahom prvýkrát?
Začala som u deviatakov. Pracovali sme počas roka len s jednou knihou, Tajomstvo príborníka od Kathy Kacerovej. Tematika holokaustu – nikdy som nevedela, ako ju mám vysvetliť dnešnému tínedžerovi a kniha mi pomohla. Druhý rok som v tomto ročníku pridala aj knižku Noční špióni od tej istej autorky. Bol to ale veľmi dobrý ročník, ktorý čítal, aj keď nemusel. Potom som sa rozhodla začať s knižkami aj v nižších ročníkoch, aby som videla, aký to má efekt pre moju budúcu prácu s tou istou skupinou v ďalšom ročníku. Tam som však narazila na to, že som nevedela nájsť zaujímavé knihy, ktoré by neboli len súpisom historických udalostí. Akonáhle sa objavili knihy, ktoré sa dali použiť v rôznych ročníkoch, už som mohla pozorovať, ako decká pracujú rok po roku. Keď terajší deviataci minulý rok prvýkrát čítali knihu Zostaň, kde si a potom odíď od Johna Boyna z obdobia prvej svetovej vojny, bolo to zúfalstvo. Netušili, čo majú robiť, kniha ich nebavila. Tento rok som im dala čítať knihu Noční špióni a Tajomstvo príborníka a už vedeli zjavne lepšie, na čo sa treba zamerať, na čo sa pýtať, o čom asi budeme diskutovať. Debata bola otvorenejšia.
V čom konkrétne si videla posun?
Pochopili, že nie je dôležitý len príbeh, ale treba hľadať aj iné súvislosti, napríklad historickú postavu, historickú udalosť. Tiež ako si robiť poznámky, ktoré môžu reálne na niečo využiť. Dokonca sa mi stáva, že keď sa vraciame k téme holokaustu, napríklad teraz sme pri slovenskom holokauste, tak si tie veci z knihy pamätajú. Už nemusím vysvetľovať, kto boli gardisti. Vďaka knihe si to zafixovali. Vedia si predstaviť uniformy a čo tí ľudia robili. Pre mňa je to veľký bonus, ušetrím si veľa času.
Aké ďalšie knihy si priniesla na vyučovanie, ktoré sa ti osvedčili?
Najviac čítajú siedmaci, už tretí diel Legendy o Braslavovi od Ivany Jungovej. Je pravda, že postupne odpadávali - prvý diel mali povinný, druhý a tretí už dobrovoľný. Ale platí aj tu, že keď sa dostaneme ku kontextu, veď viete, ako to vtedy bolo, reagujú a väčšina si pamätá z príbehu. V jednom bode sa im príbeh zlial s historickým faktom, čo mi pekne otvára priestor naučiť ich dobre rozlišovať fikciu od faktov. V druhom polroku sme so šiestakmi prvýkrát vyskúšali sériu Detektívi v čase od Lenka Fabiana. Tam to bolo ťažšie, pretože som im dala vybrať ktorýkoľvek diel z tejto série týkajúci sa staroveku, čo je spolu asi osem dielov. V mojich silách nebolo prečítať všetky, preto som pripravila univerzálny pracovný list aplikovateľný na akékoľvek historické obdobie, ktoré prečítali. Na moje prekvapenie knihu prečítali všetci, aj keď dvaja až dodatočne. S univerzálnymi historickými faktmi z príbehu bojovali statočne, no zameraní boli skôr na príbeh než historické pozadie. To ale vôbec nevadí. Takáto aktivita dáva vyniknúť aj deťom, ktoré sú neisté pri klasickom učení. Dieťa, ktoré je u nás integrované a na hodinách má asistentku, spracovalo pracovný list najlepšie. Šiestakov som nechala vymenovať hlavné postavy, v ktorom historickom období sa nachádzajú, ako to súvisí s históriou. Mali aj bublinkový diagram, do ktorého mali napísať, čo všetko a v akých oblastiach sa o Egypťanoch dozvedeli. Väčšina z nich čítala z tejto série práve Tutanchamóna.
Čiže dnes už aj na školách často využívaná technika myšlienkovej mapy.
Áno, presne. Niečo, čo deti podporí zamyslieť sa a povedať si, čo sú tie kľúčové veci. Riešila som s nimi napríklad aj to, prečo sú niektoré slová kurzívou Zistili sme, že šiestaci nevedia, čo je to kurzíva, v pracovnom liste mali problém všimnúť si, že je slovo napísané inak. Tak sme sa pri tom zastavili. Ale mali to prečítané všetci. Bolo to prvýkrát, čo v rámci vyučovania dejepisu zobrali do rúk knihu a niečo s ňou robili.
Ako túto v rámci dejepisu neštandardnú aktivitu prijali?
Najskôr typicky, ako keď dostanú niečo povinne za domácu úlohu – automaticky odpor. No príjemne ma prekvapilo, že do dvoch dní si knihy zohnali, ešte sa prišli uistiť, či je to v dobrom období, či trafili starovek. Niektoré deti si počas prázdnin knižku navzájom požičali a potom o nej v škole debatovali. Keď jedna žiačka neporozumela otázke v pracovnom liste, druhá jej povedala, že je to to, o čom sa spolu rozprávali A mne nebolo viac treba! Je mi jedno, či ten list vypracuje na dobrú bonusovú známku. To, že sa tie dievčatá rozprávali o knihe, je pre mňa top môjho úsilia.
Akú formu dávaš tvojim pracovným listom? Ako nad nimi uvažuješ?
Je to tiež proces. Prvý pracovný list, ktorý vytváram, je vždy vyslovene testovací. Deti nechám spraviť jeden odstavec a potom sa o tom rozprávame. Keď nenájdu to správne slovo alebo výber z možností - keď musia dedukovať, čo s čím súvisí a spájať dvojice, tak to spolu riešime, aby sa naučili, čo majú hľadať. Aby porozumeli, že to nie je len o tom, či nájde presné slovo, ktoré má päť písmen, pretože má možnosť použiť akékoľvek slovo, aby sa dopracoval k tomu, čo potrebuje a práve to riešime ústne. Vždy majú možnosť pozerať sa do pracovných listov a svojich poznámok, kedykoľvek si môžu opraviť chybu. Naposledy som im ich vrátila, aby sa porozprávali medzi sebou, vzali si inú farbu a zaznačili, čo opravili, ako zmenili názor. Nepotrebujem, aby mi vedeli vymenovať fakty, ale aby rozmýšľali, ako veci spolu súvisia. V tejto vode s nimi plávam aj ja, vyhodnocujem si to za pochodu, vidím, kde som urobila chybu a pracujem s tým.
Takže sa vraciaš späť k tomu, čo sa udialo a na základe toho robíš zmeny?
Áno, vždy si robím poznámky k svojmu pracovnému listu a upravujem ho, aby lepšie zodpovedal potrebám obidvoch strán. Napríklad slová, s ktorými sme bojovali alebo dopĺňam otázky, ktoré mali a tie tam potom vkladám.
Toto vnímam ako prirodzenú súčasť roly učiteľa, ktorý by mal byť čiastočne výskumník. V rámci priebežného sebarozvoja môže veľa relevantných informácií čerpať z vlastných zdrojov – z toho, čo sa odohráva v triede a v hlavách konkrétnych detí, ktoré tam má. Potom vidíš, či sa to detí naozaj dotýka.
Pre mňa je dôležité, aby deti mali pozitívny vzťah ku knihe, aby to nebolo len o tom, že niečo som si prečítala a teraz vyplním ten papier. Mám pre budúci rok víziu, aby žiaci sami vypracovali časť pracovného listu. Aby napríklad vybrali pasáž, ktorá sa im najviac páčila a nemusí to byť pasáž dejepisného charakteru, môže to byť časť, ktorá opisuje boje s mýtickými postavami a v rámci možností nástrojov, ktoré Google ponúka, môžu pripraviť kvízy, súťaže, grafy, ktoré si môžu porovnávať.
V triede mojej dcéry dostali v rámci opakovania na geografii zadanie vytvoriť test pre spolužiakov. Prišla domov nadšená! Rozmýšľala, ako naformulovať rôzne typy otázok, pričom si vlastne krásne prešla všetko, čo prebrali.
Áno, vidím tam aj presah do našej metodiky CLIL, kde sa cez tému deti zdokonaľujú v jazyku, čiže ich úlohou bude napríklad vytvoriť časť pracovného listu aj v angličtine. Alebo vytvoriť kvíz verejne dostupný na našich stránkach. Chvíľu potrvá, kým si osvoja všetky kroky tvorby takéhoto online testu, ale už črtá aj spolupráca s kolegom z informatiky.
Ako toto všetko zvládaš časovo? Ako máš nastavené osobné ciele týkajúce sa dejepisného obsahu?
Oproti učiteľom dejepisu na iných školách mám jednu výhodu. Kvôli metodike CLIL mám navýšenú dotáciu na dejepis v každom ročníku o jednu hodinu. Na tej hodine je ale dvadsaťminút minút lektor angličtiny. Čítala som si nový ISCED 2 a inovovaný štátny vzdelávací program a nikde som nenašla, že ma niečo zaväzuje k tomu, aby napríklad siedmak odišiel s konkrétnymi informáciami. Témy a okruhy si viem presúvať medzi ročníkmi podľa potreby, napríklad prvú svetovú vojnu z ôsmeho ročníka si presúvam do deviateho, ktorý je navýšený o jednu hodinu na všetkých základných školách. Osobne verím tomu, že keď naučím deti skôr proces, tak im to dá oveľa viac, ako keď budú mať v zošite napísaných dvadsať poznámok o historických faktoch a postavách. Pre mňa je podstatné, že dieťa vie, kde nájde relevantné údaje o kráľovi alebo období a vie to prerozprávať vlastnými slovami. A to je to, čo si myslím, že dnešné deti nevedia. Naklikajú si informácie cez Google, ale nevedia, či si našli spoľahlivú informáciu. Myslím si, že práca s informáciami je oveľa dôležitejšia, pretože to, čo ony vedia napríklad o Ondrejovi II. a jeho Zlatej bule, je všade na internete. Poďme skôr spracovať text, ktorý je v Zlatej bule. Porozprávajme sa, prečo je dôležitý. Preto si myslím, že ak sa náhodou nebudem venovať Kremnici ako mestu dve hodiny, tak sa nič nestane, lebo ich tam v apríli vezmem na exkurziu. Myslím si, že téma Slovania je oveľa dôležitejšia, pretože tu hľadajú svoj pôvod, svoju históriu. V každom ročníku je nejaká téma, ktorú si prejdeme len stručne a iná, v ktorej ideme do hĺbky. Dejepis má výhodu, že sa z neho nerobia prijímačky ani Testovanie 9.
Aký posun vnímaš u detí, ktoré učíš viac rokov po sebe?
Keď mi prídu decká v piatom ročníku, väčšinou je tam veľa otrávených tvárí, ale ako prejde rok, v šiestej triede už vidím tých otrávených tvárí menej. Samozrejme sú stále deti, s ktorými neviem pohnúť, pretože jednoducho nechcú, pretože ich niekto dome vedie iným smerom. Mojím cieľom je neumučiť ich k smrti, nemám rada, keď deti povedia, že nemajú rady dejepis, lebo je nudný.
Bežné vyučovanie dejepisu neintegruje cudzí jazyk. Máš dobrý tip, ktorý by sa dal preniesť aj na štandardné vyučovanie?
Deti angličtina celkom motivuje. Potrebuješ spracovať tému k projektu a v slovenčine nie je toľko informácií? Tak použi angličtinu! Je fajn skúsiť v rámci pracovného listu uviesť tri slová z témy v angličtine a zadať úlohu, aby decká skúsili nájsť význam alebo pôvod týchto slov. Ak majú hľadať na mape, kde bolo staroveké Grécko, prečo by sa pri tom nemohli naučiť, ako sa povie po anglicky Stredozemné more? Pre deti je to príjemná zmena a ak dejepisár neovláda angličtinu, vie poprosiť niektorého z kolegov. Niekedy ide o slová, ktoré majú rovnaký pôvod, napríklad monarchia a monarchy, deťom sa to automaticky spojí a naučia sa niečo nové.
Pred pár rokmi sme spolu s Tiborom Hujdičom realizovali Prestávkový festival čítania na jednej z bratislavských základných škôl. Podujatie si potom preniesla na vašu školu a máte za sebou už druhý ročník s tým, že si ho potiahla koncepčne ďalej. Čo na to deti?
Hľadala som niečo, kde viem mať širší záber na viac detí. Takýto minifestival mi prišiel ako výborný nápad. Prvýkrát mi najviac času zabrala organizácia a tiež snaha vysvetliť kolegom, čo od nich chcem, aby som v nich podporila záujem pridať sa. Čítalo sa cez prestávky a následne na hodinách niektorí učitelia na prvom stupni v týchto aktivitách pokračovali s ľahkým presahom na ich predmet. Myslím, že sme sa vtedy viacerí hľadali, ale deťom sa to veľmi páčilo a položili mi jednoduchú otázku, či to bude znova a kedy. Deti si tie dobré projekty vypýtajú samé. Veľký ohlas to malo aj u rodičov.
Čo priniesol druhý ročník?
Druhý rok ma prekvapili kolegovia. Hosť alebo učitelia čítali vždy pätnásť minút z hodiny a učiteľ mohol následne tematicky nadviazať. Deti mi referovali, čo s nimi učitelia robili so špeciálne pripravenými pracovnými listami ku knižke. Napríklad na hodine matematiky - ku knihe Vivaldi od Helge Torvund o dievčatku, ktoré je šikanované v škole, pripravila kolegyňa štatistické údaje o tom, koľko detí je šikanovaných. Deti diskutovali, pracovali s percentami a rozmýšľali, koľko detí v ich triede by teda mohlo byť ohrozených šikanou. Deviataci prekvapili pri tebe diskusiou k distopickému príbehu Darca od Louis Lowry a skupinovou prácou na tému pravidiel ideálnej komunity podľa ich názoru.
Akým spôsobom ste vyberali knihy, ktoré čítali hostia a učitelia? Na Darcovi sme sa zhodli.
Toto bolo veľmi dôležité. Tým, že nie sme veľká škola, cielene som si predstavovala, akým deťom sa čo bude čítať a na akej hodine a to mi pomáhalo. Čerpala som z odporúčaní pre deti v rámci projektu Vianočná kniha sa otvára, aj Detské knihy roka 2018, kde ponúkate tipy aj vy za Úlet s knihou pre vekovú kategóriu 14 až 16 rokov. Spolupracovala som aj s knihovníčkou Dankou Ďuračikovou (pozn. autorkou čitateľskej aktivity Nenásytná húsenica). Pomohli mi informácie, čo od ktorých kníh očakávať a čo by mohol byť problém. Čo ma naozaj teší, deti na tento výber zareagovali iba pozitívne. A povedali mi to aj deti, o ktorých som vedela, že čítanie nepatrí medzi ich obľúbené aktivity.
Pracuješ niekedy aj s rovesníckym učením? Neurovedkyňa Sarah-Jayne Blakemore skúma mozog tínedžerov a vysvetľuje, prečo sú extrémne vnímaví a citliví na reakcie svojich rovesníkov a skôr príjmu názor vekovo blízkych ako dospelých ľudí.
O tomto asi my učitelia veľa nevieme, no jeden môj kolega inicioval projekt Deti učia deti. Má silné čitateľky v siedmej triede. Tie si vybrali dve knižky v angličtine a pripravili si k nim aktivity. Prednedávnom boli u mojich piatakov a šiestakov. Videla som, že decká boli aktívnejšie a zainteresovanejšie, keď pred nimi stáli siedmačky. Tiež už druhý rok po sebe nám na prestávkový festival čítania prišla čítať naša bývalá žiačka a deti na to veľmi dobre reagujú. Tohtoroční deviataci sa ma po festivale pýtali, či ich tiež pozvem budúci rok čítať. (smiech)
Čo s deťmi, pre ktoré je čítanie náročná výzva?
Na začiatku roka poviem všetkým v triede, že čítanie kníh je niečo, čo ich síce čaká, ale do čoho ich nútiť nemôžem – nebude z toho test. No poviem im aj to, že je to pre nich jednoduchšie učenie toho, čo robíme na dejepise a majú to ako bonusy, ktorými si vedia zlepšiť známku. Viem, že sú aj takí, ktorí knihu jednoducho neotvoria. S tými mám dohodu – pokiaľ je kniha sfilmovaná, tak si pozrú film, prípadne im pozriem linky na kvalitné recenzie. Stále je šanca, že vďaka recenzii ich kniha zaujme a prečítajú si ju dodatočne. A ak nie, majú aspoň predstavu, čo kniha ponúka a nesedia 45 minút pasívne. Ešte krajná možnosť je, že tie časti v pracovných listoch, ktoré ich nechávam vypracovať vo dvojiciach, využijem na to, aby sa tí, ktorí knihu nečítali, spojili s tými, čo čítali. Lebo tendencia je, že to ťahá do dvojíc tých, ktorí knihu nečítali.
Toto je celkom paradox.
Je, ale všimla som si, že to funguje presne naopak, aj na angličtine – dieťa, ktoré nevie dobre po anglicky, si často zámerne sadá k tomu, ktoré je na tom podobne. Tak sa ich snažím trochu podporiť v opaku. Je to taká dohoda medzi nami.
Majú rodičia bližšie informácie o tvojej práci s knihami na vyučovaní?
Majú a dostávajú ich odo mňa cez Edupage. Poctivo tam vkladám všetky kľúčové informácie - o akú knihu ide, kde sa dá zohnať, aký čas majú na jej prečítanie - zväčša mesiac, aký bude výstup práce s ňou – niekedy práca s pracovným listom, niekedy projekt. A vložím im tam aj link na obsiahlu recenziu, vždy v slovenčine, aby to bolo prístupné aj rodičom, ktorí prejavia záujem. Knihy zadávam vždy v slovenčine.
Rok 2019 – máš nejaký špeciálny sen, ktorý sa chystáš aj zrealizovať?
Áno (smiech), naplánovala som si, že všetky triedy, kde učím dejepis, si prečítajú v tomto školskom roku aspoň jednu knihu. Niektoré prídu na rad až koncom roka kvôli súladu s témami. Zároveň mám v pláne dotiahnuť si pracovné listy opäť kúsok ďalej. Chcem hľadať ďalšie knihy, aby sme ideálne mali ku každému väčšiemu tematickému celku takýto príbehový podklad, hoc len jednu kapitolu z neho. Veľmi si prajem do budúcna, aby bolo blokové vyučovanie a aby sme podporovali priestor pre to, že ak na dejepise vyskočí otázka, ktorá sa týka iného predmetu, budeme tomu venovať pozornosť, pretože je tam v tom momente motivácia a prirodzená zvedavosť dieťaťa. A tú treba živiť!
Ak by mala niektorá škola alebo konkrétni učitelia záujem o spoluprácu s tebou, možno formou workshopu v témach, ktoré máš so svojimi žiakmi overené, môžu ťa kontaktovať?
Určite áno, budem veľmi rada –zaujímajú ma skúsenosti z iných škôl. Budem sa tešiť, ak moja práca pomôže ďalším, ktorí hľadajú spôsob ako osloviť deti pre čítanie a dať im zmysel v objavovaní dejín.
Tvoje tipy na podnetné online zdroje k práci s deťmi a knihami?
Toto sú tie, ktoré spolu s Úletom s knihou sledujem pravidelne. Sú to väčšinou maminy, ktoré majú deti do 10 rokov, ale mňa ako učiteľku to automaticky ťahá k tomu, že si tie veci snažím posunúť na vyššiu úroveň. Tiež čítam rôzne recenzie na všetky knižky, s ktorými na hodinách pracujeme.
https://opicimatka.blogspot.com/
https://ikarkulka.blogspot.com/
ĎAKUJEME!
Mirkine overené čitateľské aktivity:
V marci pribudne aktivita s knihou Útek
Mirkin blog https://mummadehomeschool.blogspot.com/
