Deťom netreba zakrývať oči, radšej ich učme vidieť a vedieť odfiltrovať kvalitu od nekvality.

Pre deti odporúča vyberať príbehy s obrázkami, ktoré sú otvorené mnohoznačným výkladom a môžu sa rozvinúť v detskej predstavivosti. Na školách si vie predstaviť viac času venovaného aktivitám, ktoré u detí rozvíjajú schopnosť analyzovať, interpretovať a hodnotiť výtvarné diela či rôzne javy vizuálnej kultúry. O knižnej ilustrácii a rozvoji vizuálnej gramotnosti u detí a tínedžerov s vysokoškolskou pedagogičkou, výskumníčkou a výtvarníčkou, Ivetou Gal Drzewieckou z Kabinetu výskumu detskej reči a kultúry na Prešovskej univerzite.

Aká je podľa Vás dobrá knižná ilustrácia pre deti?

Istým indikátorom „dobrej ilustrácie“ je jej originalita, autentická a neopakovateľná obrazová výpoveď. Tá by však nemala byť samoúčelná, ale ísť ruka v ruke s vnímavosťou ilustrátora voči textu a adresátovi knihy. Ilustrácia nesmie text „zadusiť“ jeho doslovným prepisom do obrazovej podoby. Mala by poskytovať nové, neošúchané podnety pre zamyslenie a imagináciu. Recept na „dobrú ilustráciu“ však neexistuje. Deti sú rôzne a v duši každého jedného zarezonuje iný typ knižného obrazu.

Ktoré knihy pre menších či pre tínedžerov Vás v poslednej dobe vyslovene potešili práve takýmto spracovaním?

Tých kníh nie je málo, takže zákonite ukrivdím autorom, ilustrátorom a grafikom, ktorých nespomeniem. Pre najmenších len nedávno vyšiel Janko Hraško/O Janíčkovi, už tretia obrázková knižka zo série ľudových a našimi klasikmi prerozprávaných rozprávok v modernom výtvarnom podaní Vlada Kráľa. Poteší ma každá ďalšia kniha s veselými ilustráciami Martiny Matlovičovej alebo hĺbavými grafikami Daniely Olejníkovej, ktoré vynikajúco dopĺňajú filozofickú rovinu textov. Nesmiem zabudnúť ani na „mladú tvorbu“ Veroniky Klímovej, Petry Lukovicsovej, Matúša Maťátka a ďalších talentovaných ilustrátorov a ilustrátoriek. Stabilne ma teší výber zaujímavých zahraničných titulov a starostlivá príprava ich prekladových vydaní, ktoré má na konte občianske združenie Slniečkovo. Slovenským čitateľom doposiaľ sprístupnili napríklad Stratenú vec austrálskeho výtvarníka Shauna Tana, dilógiu Elisabeth Helland Larsenovej a Marine Schneiderovej Ja som Smrť a Ja som život, „lobelovky“ či knihy Medveď, ktorý tam nebol a Kačka, Smrť a tulipán, ktoré ilustroval nositeľ Ceny H. Ch. Andersena Wolf Erlbruch. Tento výber je však subjektívny, odráža moje vlastné vkusové preferencie.

Keď rozmýšľame o ilustráciách v detských knihách, bežne nám laikom vyskočí otázka: „Páči – nepáči?“ Aký je svet detskej knižnej ilustrácie z pohľadu odborníka?

Na ilustrácie sa dá pozerať z mnohých teoretických perspektív. Knižná ilustrácia je už tradične predmetom záujmu umenovedných disciplín, aj keď sa ako úžitkový umelecký druh nachádza tak trochu v okrajových zónach. Môžeme tu sledovať napríklad jej dejiny a prepojenosť s historickými osudmi iných druhov vizuálneho umenia. Je možné opísať, analyzovať, interpretovať tvorbu jednotlivých autorov, ilustrátorské poetiky, prúdy a tendencie ilustrátorskej tvorby, ich historický vývoj a premenlivosť, vzájomné vplyvy. To všetko najčastejšie v rámci určitého regiónu. Dajú skúmať špecifiká obrazového „jazyka“ ilustrácie, umelecko-komunikačné rozmery jej prepojenia na text, to, ako ju čitateľ-divák prijíma a interpretuje. Mimoriadne dôležitým je pedagogicko-psychologický pohľad. Umožňuje využiť teoretické poznatky v prostredí školského vzdelávania či rodinnej výchovy. Vo svojich výskumných aktivitách zabieham do väčšiny zo spomenutých oblastí. Momentálne sú pre mňa najzaujímavejšie otázky „fungovania“ slova a obrazu v mysliach tvorcu textu, ilustrátora a čitateľa knihy.

Čo z tohto pedagogicko-psychologického pohľadu si dokážu osvojiť aj bežní dospelí, aby vedeli lepšie porozumieť svojim deťom a podporiť ich záujem o čítanie kníh?

Čitateľské ani divácke kompetencie sa nedajú nadobudnúť za pár hodín či dní. Ich rozvíjanie je vlastne celoživotná záležitosť. Ak má dospelý nízke povedomie o knižnej kultúre, literatúre, výtvarnom umení, nebude knihy vyberať inak, ako na základe prvosignálnych reakcií a bezprostredného dojmu. Kto chce k tejto úlohe pristúpiť zodpovednejšie, mal by si pri listovaní v knihe a prezeraní ilustrácií klásť otázky: Je táto kniha iba efektne vyzdobená alebo aj niečo viac? Čo môžu dieťaťu ponúknuť obrázky? V ktorých oblastiach ho môžu posunúť, rozvinúť, naštartovať? Podnecujú k premýšľaniu? Pomáhajú prehĺbiť detskú emocionalitu, morálku, fantáziu, tvorivosť?

Dá sa vôbec spoznať kvalitná detská kniha podľa obalu na prvé letmé prelistovanie?

Vytypovanie niekoľkých znakov, podľa ktorých je možné okamžite rozpoznať výtvarne kvalitnú detskú knihu, by bolo nezodpovedným nabádaním k povrchnosti. Obdobou je haló efekt v medziľudských vzťahoch. Určite je potrebné poznať aspoň minimum okolností vzniku knižného diela – čosi o autoroch a ich zámeroch, prečítať si zopár hodnotiacich recenzií, nie vydavateľských anotácií, podľa ktorých sú všetky knihy skvelé a krásne.

Čo považujete za vizuálny gýč v detských knihách?

Ako ktorýkoľvek iný gýč, aj gýčová ilustrácia predstiera svoju hodnotnosť. Parafrázujúc českého estetika Tomáša Kulku, podstata gýča je naplnená tromi podmienkami: témou, ktorá je všeobecne považovaná za krásnu alebo emocionálne silnú, okamžite prístupným „posolstvom“ a napokon prázdnotou – žiadnymi ďalšími emóciami či asociáciami nad rámec tých, ktoré boli dopredu naplánované. V tomto zmysle je gýč vlastne manipuláciou s citmi, myšlienkami, názormi a postojmi toho, kto ho prijíma. Na našom trhu je veľa kníh, ktoré dokážu oklamať remeselne zručnou realizáciou ilustrácií. Maskujú ňou nielen svoju vlastnú myšlienkovú banalitu, ale aj chabú mieru vynaliezavosti výtvarníka.

Do akej miery majú rodičia nechať výber kníh na deti? Čo robiť, ak si dieťa vyberá v kníhkupectve len knihy o Barbie s obálkou plnou flitrov? Neodradíme ho od čítania, ak ju nekúpime?

Použijem analógiu so situáciami, ktoré zažíva takmer každý rodič. Keď s dieťaťom nakupujete v potravinách, tiež musíte vysvetľovať, prečo nie je možné do košíka vkladať iba sladké maškrty. Zakázať ich úplne by však bolo kontraproduktívne, dieťa by sa k nim v nestráženej chvíli aj tak dostalo. Cukrík mu asi z času na čas dovolíte, ak má inak pestrú stravu. S dieťaťom sa treba rozprávať, prečo je naozajstné jabĺčko lepšie ako banán v čokoláde, a s knihami je to podobné. Občas mu treba s výberom pomôcť, poradiť mu, usmerniť ho. Nátlak, zákazy či otravné poučovanie majú zvyčajne opačný efekt. Často na zmenu videnia a myslenia stačí drobná poznámka vyslovená v správnom čase.

Takže máte aj Vy vo svojej domácej knižnici knihu, ktorá po vizuálnej stránke pokrivkáva.

Máme. Popri troch deťoch sa nám toho nazbieralo veľa a v rôznorodej kvalite. Ak knihu kupujem sama, napríklad ako dar, snažím sa vyberať takú, ktorá je aj po výtvarnej stránke kvalitná. Je ale jasné, že najmenšie deti preferujú nekomplikované a „pekné“ obrázky. Knihy pre najmenších, napríklad leporelá, sú v tomto ohľade asi najkritickejšou oblasťou.

V čom konkrétne?

Silný didaktizmus, čiže urputná snaha tvorcov o poučnosť a výchovnosť, v nich neraz prevalcuje nielen akékoľvek výtvarné kvality, ale aj hranice vkusu. Teraz mám na mysli najmä rôzne „pomenovávacie“ leporelá s obrázkami zvieratiek, každodenných predmetov, prezentujúce farby, počty a podobne. Často ignorujú fakt, že spôsob vyobrazenia skutočnosti je rovnako dôležitý ako podávaná skutočnosť, že aj forma tvorí obsah obrazovej výpovede. Potom sú tu hybridné obrázkové knihy nadväzujúce na populárne animované rozprávky, ktoré skrývajú komerčné ciele za zdanie náučnosti. Deťom ale pred nimi nemusíme zakrývať oči, radšej ich učme vidieť a vedieť odfiltrovať kvalitu od nekvality. Umenie i jeho protipóly – gýč a brak nás dennodenne obklopujú, sú legitímnou súčasťou rôznych oblastí života, dokonca sa vzájomne podmieňujú – jedno by bez druhého nebolo.

Ako vieme deti viesť k tejto schopnosti a cíteniu?

Postupne, nenápadne, hravo. Napríklad vyberať rozprávkové príbehy s obrázkami, ktoré sú otvorené mnohoznačným výkladom a môžu sa rozvinúť v detskej predstavivosti. Diskutovať o originálnych alebo nejednoznačných momentoch v texte i obraze. Dieťa si tak trénuje tvorivosť a myslenie, poznáva nielen umenie, ale svet vôbec.  Súčasne k svojim „objavom“ musí zaujať určitý postoj. Všetky tieto schopnosti sú univerzálne, umožňujú odhaliť faloš a absenciu hodnôt v rôznych oblastiach života.

S čím všetkým teda súvisí vizuálna gramotnosť?

V našej spoločnosti stále prežíva paradigma prirodzeného porozumenia obrazom, predstava o vrodenej schopnosti vnímať, „čítať“, interpretovať a hodnotiť obrazy, vrátane tých v knihách. Súčasná vizuálna kultúra je však čoraz komplikovanejšia a rôznorodejšia. Je jasné, že grafický plán mestskej hromadnej dopravy narába inými vizuálnymi metódami a stratégiami ako umelecký obraz, vyžaduje si teda odlišný spôsob dekódovania. Podobne špecifická je aj ilustrácia, ktorú by ochudobnilo, ak by sme ju vnímali rovnako, ako napríklad maľované zátišie v galérii. Paradoxom je, že rozvoju vizuálnej gramotnosti a schopnosti rozumieť rôznym variantom obrazových „jazykov“ sa v školách stále venuje iba minimálna pozornosť.

V čom vidíte problém na školách?

Výtvarná výchova sa v praxi koncentruje na produkciu obrazov, v lepšom prípade aj na rozvíjanie tvorivých schopností výtvarného sebavyjadrenia dieťaťa. Na iných predmetoch, napríklad na hodinách slovenského jazyka a literatúry, kde sa sem-tam práca s umeleckou ilustráciou objaví, sú zasa sledované ich vlastné edukačné ciele. Zvyčajne ani samotní pedagógovia nie sú vyzbrojení dostatočnými odbornými kompetenciami pre využitie knižného obrazu vo vzdelávaní.

Čo konkrétne by mohli učitelia výtvarnej výchovy či literatúry robiť lepšie? Viacerí určite privítajú inšpirácie a praktické rady, ktoré nevyžadujú finančne náročné materiály a pomôcky.

Určite by pomohlo, ak by sa viacej venovali aktivitám, ktoré u detí rozvíjajú schopnosť analyzovať, interpretovať a hodnotiť výtvarné diela či rôzne javy vizuálnej kultúry. Ak sa aj žiaci počas vyučovania stretnú s umením, často je to len vo forme strohého poučenia o autorovi, názve diela, roku vzniku, zaradení do umeleckého obdobia. Takáto „muzeálna“ informácia je prázdna, o pár minút ju zabudnú. Dieťa aj pri kontakte s ilustráciami potrebuje autentický zážitok a čas, aby ich mohlo vstrebať a vnútorne prežiť. Aby sa mohlo nechať uniesť ich poetickou atmosférou, zasmiať sa na ich vtipe, zľaknúť sa desivo vykreslených príšeriek. Aby mohlo zneistieť pri premýšľaní, čo mu tie obrázky v knižke spolu s literárnym textom vlastne chceli povedať, prípadne, či mu vôbec majú čo ponúknuť. Napokon potrebuje priestor, aby sa k nim vyjadrilo. Slovami, kresbou alebo aj inak formulovalo svoje dojmy, postoje, názory, teda s knižným dielom komunikovalo, diskutovalo, pokojne aj polemizovalo. Činnosť pedagóga je v tomto smere sprievodcovská. Musí poznať terén, ktorým dieťa prevádza, upozorniť ho, ktorým smerom sa má pozrieť. Zároveň ho nechať, aby samé objavovalo kvality, súvislosti, zákonitosti, „logiku“, ktoré sa v ilustračnej sfére uplatňujú. Tieto zručnosti a schopnosti sa napokon zúročia vo všestrannom rozvoji dieťaťa.

V povojnových rokoch prišli francúzski avantgardní umelci s názorom, že ilustrácia je umenie ako každé iné a dieťaťu nemáme predkladať špeciálne umenie či štýl. Každý obrázok má byť dielom, umením. Aký je dnešný pohľad?

Aj súčasné názory sa v tomto líšia. Najmä angloamerická oblasť, z ktorej sa k nám detská kniha hojne importuje, je v tejto otázke o čosi liberálnejšia. Bývalé Československo sa stalo ilustrátorskou veľmocou aj kvôli dôrazu, aký sa kládol na vysokú výtvarnú hodnotu ilustrácie. V 90. rokoch, po revolúcii a otvorení hraníc, knižný trh zaplavili disneyovky a domáci výtvarníci dostávali od vydavateľov len minimum príležitostí realizovať sa. Bolo to obdobie vlčieho hladu po knižných produktoch západnej popkultúry. Ten bol do istej miery symptómom únavy domáceho publika z umeleckých ilustrácií, ktoré sa svojím komplikovaným jazykom vzďaľovali detskému divákovi. Na Slovensku dnes máme veľa mladých talentovaných ilustrátorov. Zároveň sledujeme aj opačný trend v komerčne ladenej knižnej produkcii – detinsky „ušušľané“ obrážteky alebo bezduché kresby, ktoré nemajú iné ambície ako pobaviť. Možno sa to nezdá, ale ilustrovanie detských kníh, ak má byť zodpovedné, je mimoriadne náročnou tvorivou činnosťou. Výtvarník v nej musí spojiť videnie a myslenie dospelého s videním a myslením dieťaťa. Navyše sa ocitá medzi mlynskými kameňmi všeobecného vkusu a umeleckej hodnoty, zrozumiteľnosti a výpovednosti.

Ako fungujú slovo a obraz v mysliach detí, ktoré si prezerajú, čítajú knihy?

Toto je pomerne zložitá problematika, ktorú nie je možné ani len rámcovo zhrnúť do niekoľkých viet. Je to v prvom rade otázka daností samotného textu a obrazu, v druhom rade subjektu, ktorý ich „poznáva“, dekóduje a interpretuje. Čo sa deje v našich hlavách, to sa snažia odkrývať viaceré filozofické aj vedné disciplíny, napríklad epistemológia, filozofia mysle, kognitívna psychológia. Vy sa však zrejme pýtate na ťažko polapiteľnú kategóriu takzvaného empirického čitateľa-diváka, teda „reálneho“ jednotlivca, ktorý do ruky berie knihu. Každému z nás boli nadelené isté telesné a duševné predispozície. Tvoríme si unikátne zbierky osobných skúseností, vplýva na nás rodinné a širšie spoločenské  prostredie, ktoré nám vštepuje svoje hodnoty, normy, ideály, spôsoby videnia a myslenia. Konečný výsledok spracovania textovo-obrazového média v mysli konkrétneho človeka ovplyvňuje množstvo situačných premenných – aj také zdanlivo nepodstatné detaily, akými sú zlé osvetlenie, dobrá nálada alebo bolesť brucha.

Čo hovorí výskum o vplyve vizuálnej stránky kníh na malých čitateľov?

Musím povedať, že empirické výskumy, ktoré by ukazovali, čo presne robia s deťmi ilustrácie, u nás prakticky nie sú.

U nás na Slovensku alebo všeobecne ani vo svete?

Teoretická reflexia ilustrácie je v globálnom meradle o niekoľko krokov popredu, avšak ani tam sa experimentálne overovanie na vzorke detských respondentov príliš nevyužíva. Nevieme, ako skutočné deti vnímajú napríklad štýl ilustrácie, pričom ich estetické postoje a preferencie sa môžu zásadne líšiť od kvalít a hodnôt, ktoré oceňuje výtvarná kritika a kunsthistória. Kategória detského diváka a jeho recepčného nastavenia je navyše spoločensky a kultúrne podmienená, a teda aj veľmi dynamická a premenlivá. Čo platilo pred dvadsiatimi rokmi, dnes už neplatí. Súčasní mladí čitatelia oceňujú úplne iné štýly, žánre, typy ilustrácií, iné spôsoby grafickej úpravy knihy. Samozrejme, pedagógovia aj rodičia spozorujú napríklad to, že najmenšie deti uprednostňujú pestré farby, jasne definované zobrazenia a podobne, avšak tieto bezprostredné pozorovania nemáme presnejšie podchytené, objektivizované výsledkami terénnych výskumov.

Ste aj výtvarníčka – nechystáte sa v blízkej budúcnosti ilustrovať nejakú knihu?

Cítim sa byť skôr teoretikom ako praktikom, je ale pravda, že som niekoľko rokov tvorila ilustrácie pre literárne zameraný detský časopis. V hlave dlhšie nosím niekoľko nápadov na autorské obrazové knihy. Potrebovala by som však, aby deň trval aspoň 48 hodín, lebo na ich realizáciu mi popri mojej profesii momentálne nezvyšuje čas.

Nedávno Vám vyšla monografia Text a ilustrácia. Je prístupná a môže byť inšpiratívna aj pre bežných rodičov či pedagógov?

Trochu upresním, monografia má názov Text a ilustrácia v prekladovej tvorbe pre deti a mládež na Slovensku a som jej spoluautorkou. Publikácia má dve časti. Autorkou prvej, literárnohistorickej, je prof. Zuzana Stanislavová. Druhú časť, ktorá je venovaná ilustrácii, som napísala ja. Naším zámerom bolo zmapovať diela svetových spisovateľov a ilustrátorov, ktoré sa k nám dostali prostredníctvom slovenských prekladov zahraničných kníh pre deti a mládež. Nechceli sme vytvoriť ich „súpis“, ale skôr preskúmať charakter importovanej literárnej a ilustrátorskej tvorby v časovom období približne od 60. rokov minulého storočia po súčasnosť. Čitateľ sa môže dozvedieť napr. to, z ktorých oblastí sveta sa k nám „dovážala“ a „dováža“ detská literatúra, ako jej import ovplyvňujú spoločensko-kultúrne podmienky, akými umeleckými kvalitami, témami či hodnotami obohacuje naše knižné prostredie. I keď ide o vedeckú monografiu, verím, že môže byť inšpiratívnym čítaním pre tých, ktorých zaujíma historický vývoj i aktuálne dianie v tejto oblasti.