Nikdy to nevzdávaj!

Aktivita podporuje

• Poskytuje priestor pre prežívanie a pochopenie pocitov a skúseností ľudí, ktorí žijú s hendikepom.
• Aktívne počúvanie a porozumenie čítaného príbehu.

Tematické zaradenie

• prežívanie
• hendikep
• inakosť
• choroba
• empatia
• tínedžeri

Popis aktivity

Ako knihovníčka pracujem na zmiešanej pobočke pre deti aj dospelých, no mojou srdcovkou sú deti. Baví ma hľadať spôsoby, ako im v rôznom veku sprostredkovať zážitok, že s knihou sa dá cítiť príjemne, objaviť zónu bezpečia, aj nové podnety. Ku knihe „Nevzdať sa!“ som sa dostala v knižnici v Prešove na súťažnej prehliadke detských knihovníckych podujatí. Predstavila nám ju Ľudmila Kolesárová z Dobrého Anjela. Rozprávala nám, že kniha spojila množstvo známych a neznámych ľudí - úprimné spojenie malých svetov do jedného, v ktorom sa nikto nepoddá problému, stratenej ilúzii, boľavej láske a kde ľudia k sebe dokážu byť féroví. Poprosila nás ako detské knihovníčky, aby sme pomohli vymyslieť spôsoby, ako do tohto príbehu vtiahnuť čo najširší okruh čitateľov. Kniha sa ma veľmi úprimne dotkla, lebo mi opätovne pripomenula, že nič nie je samozrejmé a nie všetci sme na tom rovnako. Výpovede mladých ľudí inšpirujú, aj prekvapia a môžu mať silu pomôcť zvládať ťažké situácie nielen mladým ľuďom. Knihu som si pripravila pre najbližšiu skupinu siedmakov z jednej zo spolupracujúcich škôl. Deti sa usadili na môj “ zázračný, rozprávací“ koberec a pre spoločné naladenie sa som sa opýtala, ako sa cítia, čo ich v tieto dni teší, prípadne z čoho sú smutní. Počúvala som reakciu každého jedného z nich, snažím sa o aktívny kontakt s celou skupinou. Táto skupinka detí bola veselá, zmena prostredia, mimo školských lavíc, býva pre deti často dôvod k uvoľneniu sa a spokojnosti.

Čo prežíva človek s hendikepom?

Po krátkom zahrievacom úvode sme prešli k hrám, ktoré som mala pripravené - Poznaj kamarátov po hmate, Podávanie materiálov so zatvorenými očami a Rozoznávanie čuchom. Vytvorili sme niekoľko modelových situácií. V prípade nevidiaceho sme zaviazali jednému žiakovi oči šatkou. Dostal úlohu identifikovať spolužiaka. Spolužiaka sme trochu upravili (odstránili sme okuliare, zmenili účes, vymenili prívesok na krku). Následne  sme  “nevidiaceho” požiadali, aby identifikoval niekoľko zvukov, napríklad šťukot pera, klopkanie topánok, písanie kriedou na tabuľu či zvuk odliepajúcej sa lepiacej pásky. Do ďalšej hry som oslovila drobné dievčatko. S jej súhlasom sme ju posadili na kancelársku stoličku, čím sme nasimulovali invalidný vozík. Poprosili sme dvoch zdatnejších chlapcov, aby preniesli spolužiačku z bodu A do bodu B. Nohy sme jej priviazali o stoličku a s takýmto znevýhodnením mala za úlohu dvíhať predmety z každodenného života ako hrebeň, kefka, mobil, a následne si obuť topánky. Svojpomocný presun na opačný koniec miestnosti bol tiež náročný úkon za týchto podmienok. V závere sme požiadali všetky deti, aby zavreli oči. Rad radom sme im podávali predmet, ktorý mali prehmatať a popremýšľať, na čo je určený (obuvák). Pýtali sme sa ich na pocity pri dotyku, aký materiál cítia. Hier na vcítenie sa do človeka s hendikepom existuje viac. My sme mali na celé podujatie len jednu vyučovaciu hodinu. Keď sme sa dohrali, deťom som opätovne položila rovnaké otázky ako na začiatku podujatia. Ako sa majú a ako sa cítia? Odpovede boli rovnako pozitívne, no istota s akou sa vyjadrili na začiatku, už nebola tak jednoznačná. K novej skúsenosti sa vyjadrili rozpačito, neisto, lebo niečo také ešte na vlastnej koži nezažili. Ďalej som sa pýtala na ich názor, prečo sme sa hrali takéto hry, kam tým smerujeme. Deti dešifrovali úplne presne hendikepy. Položila som ďalšiu otázku - či vo svojom vlastnom a reálnom živote poznajú niekoho s takýmto alebo iným znevýhodnením. Niekoľko detí sa ozvalo. 

Knižnica ako priestor pre spoločný zážitok nielen s knihou

Toto bol moment, kedy sme si predstavili knihu Nevzdať sa!. Krátko som priblížila jej príbeh, prečo vznikla a čo v nej možno objaviť. Na tabuli sme mali fotografie z knihy, fotografie jednej z autoriek knihy, aj fotografie známych osobností, ktoré v knihe vyjadrujú podporu mladým autorom knihy. Deti nepoznali všetkých, pozitívne však reagovali na Bekima a youtubera Goga. Ponúkla som, že si môžeme prečítať z knihy na ukážku dva príbehy. Vzhľadom k veku siedmakov som vybrala príbehy gymnazistov Anny Márie a Michala. Deti sa do ukážok úplne započúvali. Kniha samotná na konci príbehov vyzýva čitateľov, aby ku nej napísali svoj odkaz - čo ich zaujalo, prípadne pozdrav pre niektorého z autorov. Obracia sa na čitateľov aj s otázkou, kedy niečo nevzdali oni sami. Naši siedmaci teda dostali priestor napísať na papier pozdrav pre Michala alebo Annu-Máriu. Povedala som im, aby si predstavili, že majú na nich telefónne číslo a môžu im napríklad napísať esemesku. Detskými citmi to asi pohlo. Napísali krásne vyznania - ich ukážky si pozrite nižšie v časti Čo na to deti. Ich pani učiteľka skonštatovala: ” Teda deti, dnes som sa od Vás niečo naučila. A za to Vám ďakujem.” Deti súhlasili, že ich odkazy môžeme poslať autorom príbehov. Najväčšiu radosť mi priniesol ich následný záujem o ďalšie podujatie v knižnici napriek tomu, že téma, s ktorou sme pracovali, nebola ľahká ani vtipná.

O mesiac neskôr som s touto knihou rovnakým spôsobom pracovala s piatakmi. Pri hre o simulácii invalidného vozíka si vždy dopredu pohľadom vytipujem subtílnejšie dievčatko a statných mládencov, aby mali silu zdvihnúť „vozík“ do výšky. Deti boli veľmi ochotné a predbiehali sa, kto bude aktívnym účastníkom hry. Teraz som pred „vozíčkarku“ položila dve taburetky, takže ju bolo treba zdvihnúť vysoko. Dievčatko sa bálo, že spadne. Ukázalo sa, že jeden z chlapcov, fyzicky veľmi dobre stavaný, má hendikep - chýba mu pravá ruka. Vôbec som si to nevšimla. Bol horlivý a ochotný zdvíhať dievčatko aj tou jednou zdravou rukou. Ospravedlnila som sa mu a ponúkla mu pre tento moment náročného zdvihu výmenu. Adam to prijal. Ak by išlo o jednoduchší úkon, riešením pre obe strany by mohlo byť prizvanie ďalšieho chlapca ako posily a Adam by mohol ostať súčasťou tímu, čo by ho určite potešilo. Po hrách som sa detí opýtala, ako sa cítia teraz. Adam odpovedal, že celkom dobre, aj keď život s jednou rukou nie je jednoduchý. S touto skupinkou som pre krátkosť času vypustila pri čítaní text o Anne – Márii a prečítala im len Michalov príbeh. Nečakala som, že by mohol tak zaujať aj piatakov. Z ich reakcií na záver som cítila, že táto hodina v nich zanechala niečo silné.

Inšpirácia

Organizácia Dobrý Anjel, kniha Bezvláska od Gabriely Futovej pre mladších žiakov, Metodická príručka na občiansku náuku, mediálnu a etickú výchovu pre základné a stredné školy (pdf na stiahnutie nižšie), pre starších žiakov a stredoškolákov či mladých ľudí “Nick Vujcic” (video nižšie).